Keď sa na Západe spomenie Kali, mnohým sa vybaví desivá bohyňa s vyplazeným jazykom, náhrdelníkom z lebiek a pohľadom, ktorý neveští nič dobré. Jej obraz býva často spájaný s ničením, smrťou a chaosom. Niet sa čomu čudovať. Na prvý pohľad nepôsobí ako stelesnenie nežnosti, harmónie či pokoja. A predsa práve tu vzniká jeden z najväčších omylov.

Kali patrí k tým postavám, o ktorých si mnohí myslia, že ich poznajú. Stačí však jediný pohľad na spôsob, akým býva zobrazovaná a vykladaná, aby bolo zrejmé, že ide zároveň o jedno z najmenej pochopených božstiev.

Nie všetko, čo je desivé, je deštruktívne. A nie všetko, čo je deštruktívne, je prejavom sily.

Možno práve preto je Kali tak často nepochopená.

Môj pohľad na Kali sa začal formovať ešte predtým, než som o nej začala čítať psychologické interpretácie. Významnú úlohu v tom zohral aj priateľ z indickej Keraly, vďaka ktorému som Indiu navštívila, a naučila sa pozerať na hinduistické tradície inak, než cez exotiku a obrazy, ktoré sa k nám dostávajú na Západ.

Kdesi v tej záplave hinduistických interpretácií som narazila na zaujímavé vysvetlenie. Kali býva zobrazovaná čierna, no podľa niektorých výkladov sa čiernou javí len tomu, kto sa na ňu pozerá z diaľky. Je to podobné ako s oceánskou vodou. Vo svojej podstate je teda číra. Ako pravda.

Čím viac som nad touto myšlienkou premýšľala, tým menej sa mi zdala byť len náboženským obrazom. Veď koľko vecí v živote považujeme za temné len preto, že ich ešte nevidíme jasne?

To, čo sa z diaľky javí ako temné, môže pri bližšom pohľade odhaliť svoju skutočnú podstatu. (Svätyňa v Kerale - Shivalingam)

A práve to býva nepríjemné.

Človek totiž často netrpí len preto, čo stratil. Neraz trpí aj preto, že prišiel o predstavu, ktorú si o danej veci vytvoril. Niekedy nebolí samotný koniec vzťahu. Bolí predstava budúcnosti, ktorú sme si s daným človekom namaľovali.

Bolí zistenie, že nie všetko dopadne podľa scenára, ktorý sme si v hlave prehrávali celé mesiace. A je jedno či ide o vzťahy, kariéru alebo očakávania od iných.

Možno sa teda ľudia neboja Kali preto, že je deštruktívna. Možno sa jej boja preto, že sa nedá oklamať ani podplatiť žiadnymi výhovorkami.

Životu totiž často ponúkame všeličo. Ešte trochu času. Ešte jednu šancu. Ešte jeden pokus. Ešte jedno vysvetlenie. Ešte trochu trpezlivosti. A niekedy príde obdobie, ktoré už na tieto ponuky nepristúpi. Nie je kruté. Len nevyjednáva.

Práve tu sa dostávame k jednému zvláštnemu javu, ktorý možno pozorovať aj vo vzťahoch.

Keď sa z nepochopenej deštrukcie stáva oslava

V posledných rokoch sa čoraz viac hovorí o divokej ženskosti, autentickosti a sile ženy. Samé osebe sú to dôležité témy. Problém nastáva vo chvíli, keď si začneme zamieňať silu s intenzitou a pravdivosť s nekontrolovanými emocionálnymi výbuchmi.

Mnohí muži podľahnú presvedčeniu, že ak žena koná dramaticky, je to dôkaz jej hĺbky. Že ak je nepredvídateľná, musí byť výnimočná. Že ak vzťah pripomína horskú dráhu emócií, ide o dôkaz veľkej lásky alebo osudového spojenia.

V skutočnosti môže ísť o niečo oveľa jednoduchšie.

Niektorí ľudia si od detstva spájajú lásku s neistotou. Náklonnosť s napätím. Blízkosť s potrebou zaslúžiť si ju. V dospelosti ich potom priťahujú situácie, v ktorých musia o prijatie bojovať. Nie preto, že by im prinášali pokoj alebo naplnenie, ale preto, že sú dôverne známe.

Často ich fascinuje niečo, čo považujú za silu, hoci ide len o chaos.

Ak niekto vyrástol s presvedčením, že dobrý partner musí vydržať všetko, môže si začať pliesť lásku s tolerovaním správania, ktoré ho postupne vzďaľuje od seba samého.

Každý výbuch sa stáva skúškou oddanosti. Každé zmierenie dôkazom výnimočnosti vzťahu. Každý návrat po konflikte potvrdením, že puto medzi nimi musí byť výnimočné, keď prežilo ďalšiu búrku.

Lenže nie všetko, čo je intenzívne, je hlboké. A nie všetko, čo bolí, človeka posúva bližšie k sebe.

Existuje rozdiel medzi nepríjemnou pravdou a správaním, po ktorom zostáva človek zmätený, vyčerpaný a neustále v strehu. 

• Rozdiel medzi ženou, ktorá odmietne mlčať, a ženou, ktorá zasahuje svoje okolie vlastnými nezvládnutými emóciami. 
• Rozdiel medzi hnevom, ktorý upozorňuje na narušené hranice, a hnevom, ktorý sa snaží druhého ovládnuť.
• Rozdiel medzi asertivitou a trestaním.

Najhoršie je, že ten rozdiel nemusí byť na prvý pohľad viditeľný! Možno ho však spoznať podľa toho, čo zostane po búrke. 

Možno skutočná úľava nespočíva v tom, že sa všetko zachráni. Niekedy spočíva v tom, že boj konečne skončí.

Niekedy je rozhovor nepríjemný. Padnú tvrdé slová. Vyplávajú dlho potláčané pocity. Napriek tomu po ňom zostáva väčšia jasnosť. Človek síce nemusí odchádzať spokojný, ale rozumie tomu, čo sa stalo. Vie, na čom je. Niečo bolo pomenované. Niečo sa prestalo skrývať.

Inokedy však po konflikte zostáva len zvláštny pocit viny. Potreba ospravedlňovať sa za veci, ktorým celkom nerozumie. Strach vysloviť vlastný názor. Obava, že ďalšie nedorozumenie opäť spustí lavínu výčitiek, mlčania, obviňovania alebo emocionálneho nátlaku.

A práve tu sa často zamieňa deštrukcia za silu.

Ked je skutočná ženská sila zamieňaná za deštrukciu

Paradoxne však rovnaké nepochopenie zažívajú aj mnohé ženy.

Po generácie boli vedené k tomu, aby boli príjemné, ústretové a ochotné. Naučili sa vyhýbať konfliktom, zmierňovať napätie a niesť viac, než bolo ich úlohou. Keď potom začnú objavovať vlastný hlas, môžu mať pocit, že každé pevné „nie“ je prejavom tvrdosti.

Neraz sa stretávajú s nepochopením aj zo strany iných žien.

• Žena, ktorá prestane zachraňovať všetkých okolo seba, býva označená za sebeckú.
• Žena, ktorá si nastaví hranice, za konfliktnú.
• Žena, ktorá odmietne zostať tam, kde sa s ňou nezaobchádza s rešpektom, za príliš náročnú.

Akoby bolo pre spoločnosť niekedy zrozumiteľnejšie sledovať drámu než pokojné sebauvedomenie. Akoby bol hlasný konflikt prijateľnejší než tiché a pevné rozhodnutie. Nie je to paradox?

A možno aj preto býva Kali tak často nepochopená. Nie preto, že by predstavovala slepý hnev. Ale preto, že stelesňuje niečo, čo mnohých zneisťuje oveľa viac.

Neschopnosť vyjednávať s pravdou.

Za závojom hmly

Keď sa rozostúpi hmla ilúzií, nie vždy objavíme niečo nové. Niekedy len prvýkrát uvidíme to, čo tam bolo od začiatku.

Napríklad vzťah, ktorý už dávno nežil. Prácu, ktorá stratila zmysel. Presvedčenie, ktoré nás roky držalo na mieste. Alebo obraz seba samých, ktorý sme si tak dlho chránili, až sme zabudli preveriť, či je ešte pravdivý.

Závoj nemusí vždy skrývať to, čo je pred nami. Niekedy skrýva len spôsob, akým sa pozeráme.

Možno je práve preto Kali vnímaná ako desivá. Nie preto, že ničí život. Ale preto, že odhaľuje to, čo životom samo prestalo byť.

A predsa by bolo chybou vnímať tento princíp len ako silu, ktorá niečo odoberá. V skutočnosti nás môže pozývať k niečomu oveľa tichšiemu. 

K schopnosti načúvať.

Nie každej emócii, ktorá sa objaví. Nie každému impulzu, ktorý nám preletí hlavou. Ale tomu vnútornému hlasu, ktorý býva často prekrytý hlukom očakávaní, strachom zo sklamania či snahou zapadnúť do predstáv druhých.

Zdravá ženskosť nespočíva v tom, že sa žena stane "tvrdšou". Ani v tom, že bude hlasnejšia. A už vôbec nie v tom, že bude svoje nevyliečené zranenia vydávať za silu. Jej ženskosť spočíva v schopnosti zostať verná tomu, čo vnútri naozaj vie.

Niekedy ju to privedie k rozhovoru, ktorý dlho odkladala. Inokedy k hranici, ktorú mala nastaviť už dávno. A občas k priznaniu, že niečo, čo sa snažila zachrániť, už dávno volalo po rozlúčke.

Pestovať takúto ženskosť neznamená stať sa nekompromisnou voči svetu. Znamená prestať robiť kompromisy s vlastnou pravdou. Nie spôsobom, ktorý zraňuje druhých, ale spôsobom, ktorý prestáva zraňovať nás samých.

A práve preto nie je Kali symbolom deštrukcie, ako sa často domnievame. Kali je pripomienkou, že pod všetkými rolami, očakávaniami a predstavami existuje niečo, čo netreba vytvárať ani získavať. Len sa k tomu vrátiť.

Je dosť možné, že hmla sa nerozostupuje preto, aby sme videli ďalej. Čo ak sa rozostupuje preto, aby sme konečne videli jasne?

Na zamyslenie

Podstata vzťahu sa neukáže počas slnečných dní. Ukáže sa až po búrke. Keď sa hmla rozostúpi, zostáva jediná otázka:

Prináša nám človek po našom boku viac jasnosti alebo viac zahmlenia?

Práve tam sa často skrýva odpoveď, či si to, čo medzi dvoma existuje, zaslúži nazývať sa vzťahom.

Poznámka

Kali je tradične zobrazovaná ako čierna či tmavá bohyňa. V niektorých výkladoch však jej temnota neodkazuje na zlo, ale na nekonečno, neprejavenosť a to, čo presahuje bežné ľudské vnímanie.

Možno práve preto je zaujímavá predstava, že to, čo sa z diaľky javí ako temné, môže byť pri bližšom pohľade prekvapivo číre. Tak ako mnohé veci v našom živote.

Zdroj obrázkov: Autorka / Canva - kreatívny prompt