Poznáte ten moment, keď sa po celom dni plnom zhonu konečne postavíte pod horúcu sprchu a vaša myseľ sa prepne do režimu hlbokého večerného „mydlenia“? Pardon, "myslenia".

Aj keď v mojom prípade to bol dnes v práci celkom regulárny freudovský preklep na klávesnici. Ale vlastne, nie je v tom veľký rozdiel.

Sprcha je predsa presne tým magickým miestom, kde človek pod prúdom vody nielen mydlí, ale aj premýšľa o všetkom možnom a podvedome sa snaží zmyť zo seba nánosy celého dňa. Chceme očistiť nielen pokožku, ale aj hlavu od zbytočného tlaku, starostí a nekonečných analýz.

A občas nám ten najlepší psychologický kľúč k životu podá samotná realita úplne nečakane. Napríklad medzi stenami kancelárie.

Dnes popoludní vošla do dverí moja kolegyňa. Máme v práci zavedený zošit žiadostí, ktorý má svoje pevné miesto v oddelovacej priehradke. Niektoré veci a dokumenty však občas zostanú položené mimo nej, hoci pre ňu nie sú určené. Kolegyňa sa na ten stôl pozrela a s úplnou ľahkosťou podotkla:

„Čo je dnu, to ma zaujíma. Čo nie je dnu, to ma nezaujíma.“

Vybuchla som smiechom. Nezmohla som sa na nič iné len: "myslím, že v tomto by s tebou súhlasila kopa žien"

Viete si predstaviť, ako ju to pobavilo...

Pre ňu to bola obyčajná praktická poznámka o papieroch. Teda aspoň na začiatku.

Pre mňa sa však v tej sekunde zmenila na malý "vesmírny" záblesk. Pretože presne takto podľa mňa vyzerá jedna z najjednoduchších a zároveň najhlbších právd o ľudskej blízkosti.

A  bol z toho aj celkom úsmevný utorok!

Žijeme v dobe, kedy sme technologicky prepojení viac než kedykoľvek predtým. Posielame si správy, fotografie, reakcie a drobné náznaky. Udržiavame sa vo virtuálnej prítomnosti, dešifrujeme signály na sociálnych sieťach a cez starostlivo pripravené online persony si často vytvárame pocit spojenia s druhým človekom.

Lenže veľká časť tohto diania sa odohráva mimo skutočného stretnutia.

Je to priestor, v ktorom si premietame vlastné predstavy, očakávania a túžby. Priestor, kde si domýšľame významy, dopĺňame prázdne miesta a vytvárame obraz človeka, ktorého možno v skutočnosti vôbec nepoznáme tak dobre, ako si myslíme.

A práve tam sa často začína zvláštny paradox moderných vzťahov. Môžeme mať pocit intenzívneho spojenia a zároveň zostávať emocionálne hladní.

Skutočné prepojenie sa nikdy nedeje lineárne, ako nejaká priama linka z bodu A do bodu B. Ak je živé, pripomína skôr pohyb špirály, ktorá sa rozvíja zvnútra von. Všetko podstatné začína v jednom hlbokom a tichom bode uprostred nášho vnútra. Tam sa rodí energia, pozornosť, túžba a prítomnosť. Odtiaľ sa prirodzene rozširuje do priestoru a dotýka sa druhého človeka.

Keď utíchne hluk obrazoviek, podvedomie začne kresliť mapu skutočnej prítomnosti. Tieto špirály sa mi v posledných týždňoch objavujú na okrajoch papierov celkom spontánne. Jung by možno povedal, že podvedomie si občas nájde vlastný spôsob, ako sa prihlásiť o slovo. Kreslím ich zvnútra von, zľava do prava.

(Autorská kresba ceruzkou, zachytená priamo na mojom pracovnom stole.)

Keď však zostaneme len pri projekciách, pohybujeme sa stále po obvode.

Niekedy mi to pripomína kĺzanie po okraji misy plnej sladkého krému. Vidíte ho, vnímate jeho vôňu, viete si predstaviť jeho chuť, no napriek tomu zostávate na okraji.

Všetok ten nahromadený emocionálny pretlak sa vybíja v rovine predstáv, zatiaľ čo vnútro zostáva izolované a nenasýtené.

Spomenula som si pritom na jedno humorné video z internetu. Vystupoval v ňom muž, ktorý sa rozhodol držať prísnu diétu. Pripravil si suchý, zdravý sendvič, no v televízii si pustil reláciu o príprave šťavnatých rezňov. Sedel pred obrazovkou, prežúval svoju diétnu večeru a snažil sa vo svojej mysli navodiť pocit, že práve konzumuje niečo úplne iné.

Na prvý pohľad je to komické.

Keď sa však zamyslíme hlbšie, nie je to niečo, čo robíme aj vo vzťahoch?

Koľkokrát sa uspokojíme s predstavou blízkosti namiesto samotnej blízkosti?

Koľkokrát venujeme energiu sledovaniu, premýšľaniu, analyzovaniu či fantazírovaniu, zatiaľ čo skutočný kontakt zostáva niekde bokom?

V psychológii intimity platí podobný princíp ako vo fyzickom tele. Keď dlhodobo potláčame prirodzené potreby alebo ich nahrádzame náhradkami, skôr či neskôr sa dostaví emocionálny jojo efekt. Človek začne lietať medzi extrémami, pretože niečo podstatné v ňom zostáva nenaplnené.

Keď sú naše predstavy o blízkosti silnejšie než samotná skúsenosť, môže vznikať zvláštne napätie. Túžba po spojení sa stretáva s obavou z toho, čo by mohlo odhaliť skutočné stretnutie. Nie preto, že by ľudia nechceli blízkosť, ale preto, že realita býva zložitejšia a menej predvídateľná než predstava.

O druhom človeku si môžeme vytvoriť prekvapivo presný obraz. Môžeme poznať jeho slová, názory aj príbehy. Napriek tomu medzi poznaním a skutočným stretnutím zostáva priestor, ktorý nemožno preskočiť. Je to podobný rozdiel, ako keď si prezeráme mapu krajiny a keď po nej kráčame. Mapa môže byť presná, ale nikdy nenahradí cestu.

Možno by bolo rozumnejšie pestovať schopnosť byť prítomní v tom, čo je skutočné, než sa donekonečna pokúšať nasýtiť tým, čo existuje iba v našich predstavách.

Z extrému do extrému

Spomínam si na svojho otca, ktorý sa jednu dobu veľmi snažil jesť úplne inak, než bol celý život zvyknutý. Robil to s dobrým úmyslom a jasným cieľom. Chcel dosiahnuť lepšie výsledky na vyšetrení. Paradoxne sa však tým čoraz viac vzďaľoval tomu, čo bolo pre jeho telo prirodzené.

Až keď sa vrátil k tomu, čo mu bolo vlastné, všetko sa postupne začalo vracať do rovnováhy.

Nejde pritom o stravu ani o zdravotné tabuľky. Tento príbeh mi pripomína niečo oveľa univerzálnejšie. Ako ľahko sa dokážeme vzdialiť vlastnej podstate v snahe dosiahnuť nejaký želaný výsledok.

Často totiž robíme niečo podobné aj vo vzťahoch. Snažíme sa byť tým, kým podľa nás máme byť. Hovoríme to, čo by malo zaznieť. Ukazujeme tie časti seba, ktoré považujeme za prijateľnejšie, príťažlivejšie alebo bezpečnejšie. A pritom pomaly strácame kontakt s tým, kým sme v skutočnosti.

Skutočné spojenie medzi ľuďmi však nevzniká medzi maskami. Vzniká vo chvíli, keď si dvaja ľudia dovolia stretnúť sa bez nich.

Práve preto sa nedá nasýtiť cez displej ani cez starostlivo vybudovaný obraz seba samého. Skutočný, hlboký a živý kontakt vzniká vo chvíli, keď človek prestane iba pozorovať, analyzovať a krúžiť po okraji misy. Keď si dovolí vstúpiť dnu...

Keď sa pohybujeme z jedného extrému do druhého, vzťah stráca stabilitu. Druhý človek nikdy celkom nevie, na čom je. Raz sa k nemu približujeme s veľkými očakávaniami, inokedy sa sťahujeme späť do bezpečnej vzdialenosti. Takéto kolísanie nemusí byť prejavom nedostatku citov. Častejšie ide o konflikt medzi predstavou a realitou.

Predstava nás priťahuje, pretože v nej môžeme mať všetko pod kontrolou. Skutočný človek však prináša aj neistotu, odlišnosť a nevyhnutné sklamania. Práve schopnosť zostať vo vzťahu aj vtedy, keď sa rozplynú ideálne predstavy, vytvára priestor pre skutočnú blízkosť.

Do priestoru, kde už nie sú len predstavy, ale aj zraniteľnosť. Kde nie sú len projekcie, ale aj skutočný človek. Kde nie je len bezpečné sledovanie z diaľky, ale aj odvaha byť videný taký, aký naozaj sme.

Možno práve preto ma veta mojej kolegyne zasiahla viac, než mohla tušiť.

„Čo je dnu, to ma zaujíma. Čo nie je dnu, to ma nezaujíma.“

Vo vzťahoch totiž často venujeme obrovské množstvo energie veciam, ktoré zostávajú mimo priehradky. Náznakom, interpretáciám, domnienkam a idealizovaným predstavám. A pritom to jediné, čo nás dokáže naozaj nasýtiť, sa vždy nachádza vo vnútri.

V skutočnej prítomnosti. V skutočnom stretnutí. V odvahe prestať stáť vo dverách a konečne vojsť dnu.

Kým totiž človek kĺže len po okraji, jeho zmysly zostávajú hladné.

Aj niektoré špongie zrejme hľadajú skutočné spojenie namiesto virtuálnej reality.

"Teória je síce fajn, no bez reálneho dotyku to skrátka nenamydlíte".

Poznámka:

Mechanizmus emocionálneho „jojo efektu“, kognitívnej disonancie a dlhodobého potláčania prirodzených potrieb je dnes pomerne dobre preskúmaný aj modernou psychológiou. Výskumy venujúce sa fenoménu „surface acting“ ukazujú, že dlhodobé udržiavanie nesúladu medzi vnútorným prežívaním a vonkajšou prezentáciou môže viesť k zvýšenej psychickej záťaži, emocionálnemu vyčerpaniu a stresu. Možno aj preto býva cesta späť k autenticite menej otázkou sebazdokonaľovania a viac návratom k tomu, čo v nás bolo prítomné od začiatku.

Pojem jojo efekt sa vo vzťahovej psychológii používa na označenie opakujúcich sa cyklov približovania a vzďaľovania sa partnerov. Takzvaný push and pull. V tomto článku ho používam ako voľnú metaforu pohybu medzi idealizáciou a skutočným stretnutím.

Zdroj obrázkov: autor, Canva AI - kreatívny prompt