Čo sa stane, keď človek stratí schopnosť žasnúť nad obyčajným životom? Možno začne hľadať silnejšie stimuly, cudzie príbehy a pokúsi sa získať moc nad emóciami druhých. A možno sa pritom ani nevšimne, že sa z pozorovateľa stáva konzument.

Stvorili sme svet, ktorého motorom sú algoritmy kŕmené našou pozornosťou. Čo sa stane, keď sa v nich človek stratí?

Odpoveď leží v samotnej podstate systému. Sociológ Zygmunt Bauman kedysi napísal:

„Konzumná spoločnosť chce, aby sme boli neustále nespokojní, pretože ak by sme boli spokojní, nič by sme nekupovali.“

Dnes stačí pohyb prsta po obrazovke telefónu. Automobil, ktorý zaparkuje za nás. Algoritmus, ktorý nám navrhne ďalšie video, ďalší názor, ďalší impulz. Nikdy v dejinách nebolo tak jednoduché dostať sa k informáciám, zábave či životom iných ľudí. A možno práve preto sa pre mnohých stalo takým náročným zostať čo i len na chvíľu so sebou samými.

Sme obklopení stimulmi. Neustálym prúdom obrazov, zvukov a emócií, ktoré nás nenechajú vydýchnuť. Keď obrazovka zhasne a nastane ticho, zrazu sa ukáže niečo nepríjemné.

Nie každý vie byť vo vlastnej spoločnosti. Nie každý dokáže sedieť s vlastnými myšlienkami bez potreby siahnuť po ďalšom rozptýlení. Akoby sa ľudia postupne odnaučili obyčajne prežívať a namiesto toho sa naučili neustále konzumovať.

Aká bola doba pred mobilmi?

Mnohí z nás zažívali fascináciu vecami, ktoré sa dnešným generáciám môžu zdať obyčajné či samozrejmé. Nový bicykel. Walkman. Farebný časopis. Voňavá guma do vlasov. Veci mali svoju váhu, pretože boli vzácnejšie a neobjavovali sa pred nami v nekonečnom prúde ďalších a ďalších možností.

Pamätám si, ako ma v detstve fascinovali čierne lakované topánky. Leskli sa inak než všetko ostatné. Jedna spolužiačka mala dokonca lakovky na podpätku a mne pripadali ako niečo z rozprávky o dospelom svete...

Boli symbolom elegancie, čistoty a zvláštneho luxusu. Keď som neskôr mala vlastný pár, čistila som ich od každého zrnka prachu. Vlhčené obrúsky vtedy ešte neboli samozrejmosťou, a tak sme si pomáhali detským spôsobom. Trochou slín a kúskom látky. Chceli sme, aby sa leskli. Aby zostali dokonalé.

Dnes si uvedomujem, že ma nefascinovali len topánky. Fascinovala ma predstava sveta, ktorý je uhladený, usporiadaný a pod kontrolou.

Kontrast moderného sveta so svetom divočiny

V mojej pamäti istú dobu rezonoval aj jeden obraz z filmu Cannibal Holocaust.

Videla som ho ako mladé dievča. Tak ako mnohých, aj mňa šokoval. Dlhé roky som si myslela, že za to môže brutalita, ktorá z neho spravila legendu a zároveň jeden z najkontroverznejších filmov svojej doby. Dnes mám pocit, že ma desí niečo iné.

Nie krv. Ani násilie. Ale stretnutie dvoch svetov.

Na jednej strane prales. Divoký, vlhký, nespútaný. Miesto, kde vedľa seba existujú zrod aj rozklad. Miesto, ktoré sa nesnaží zapôsobiť a nič nepredstiera.

Na druhej strane človek. Presvedčený o vlastnej civilizovanosti. O tom, že technológie, vzdelanie a postavenie z neho robia niečo viac. Že stojí vyššie na pomyselnom rebríčku vývoja. Zatiaľ čo kedysi filmári riskovali životy v divokej Amazonii, dnes modernému človeku stačí pár klikov na Amazone.

A niekde medzi tým sa objavilo blato.

Veľký uzemňovač.

Látka, ktorej je úplne jedno, koľko stáli vaše topánky. Pre mňa sa tie lakovky časom stali metaforou. Metaforou spoločnosti, ktorá sa síce naučila leštiť povrch, ale zároveň stratila vzťah k podstate. Pretože pod tou naleštenou fasádou, je často napoly zaborená v blate.

Teraz čoraz častejšie vidím spoločnosť, ktorá dokáže jedným pohybom palca prechádzať cudzími životmi, no čoraz menej času venuje poznávaniu samej seba.

Nie je to paradox?

Nikdy sme nemali k dispozícii toľko informácií, a predsa sme takí zmätení. Nikdy sme neboli tak prepojení, a predsa sa mnohí cítia osamelí. Nikdy sme nemali taký prístup k životom druhých ľudí, a predsa čoraz menej rozumieme sami sebe.

Namiesto skúmania vlastného vnútorného sveta sa učíme skúmať svet cudzí. Pozorujeme, hodnotíme, komentujeme, zdieľame. Konzumujeme názory, súkromie, emócie, zlyhania aj bolesti druhých. Akoby sme sa stali divákmi v nekonečnom predstavení, v ktorom každý sleduje každého.

Technologický voyerizmus

Je zvláštne, že v čase, keď majú niektorí ľudia k dispozícii viac možností než ktorékoľvek generácie pred nimi, akoby im toho zároveň stále viac chýbalo. Sú neustále obklopení obsahom, no čoraz ťažšie nachádzajú skutočné prežitie. Majú okamžitý prístup k informáciám, zábave, názorom aj životom druhých ľudí, no len zriedkavo sa pri niečom zastavia dostatočne dlho na to, aby ich to skutočne zasiahlo.

Kedysi ľudí dokázali fascinovať maličkosti. Lesk nových lakoviek. Vôňa novej knihy. Cesta na bicykli cez celé mesto. Čakanie malo svoj význam, pretože dávalo hodnotu tomu, čo malo prísť.

Dnes sa svet pohybuje rýchlosťou pohybu palca po obrazovke. To, po čom niektorí túžia ráno, môžu mať popoludní. To, čo ich včera prekvapilo, je dnes zabudnuté.

Technológie priniesli nesmierny komfort. Nie sú nepriateľom. Sú však urýchľovačom. Podobajú sa tým vlhčeným vreckovkám, ktoré jedným pohybom odstránia špinu z topánok. Rýchlo, efektívne a bez námahy. Lenže spolu s námahou sa niekedy vytráca aj samotný proces.

Ten proces je cesta medzi problémom a riešením.

Priestor pre trpezlivosť, premýšľanie a tvorivosť.

Niektorí ľudia si postupne zvykli, že všetko má prísť okamžite. Odpoveď, vysvetlenie, pobavenie, uspokojenie. A keď sa nedostaví dostatočne silný podnet, prichádza nepokoj. Nuda a pocit prázdna.

Možno práve preto mnohých prestáva fascinovať obyčajný život. Možno práve preto potrebujú stále intenzívnejšie zážitky, stále silnejšie emócie a stále väčšie vyrušenia. Akoby ich zmysly otupeli nekonečným prúdom stimulov a na ich prebudenie bolo potrebné čosi stále hlasnejšie, šokujúcejšie a extrémnejšie.

A práve tu sa k tomuto filmu v myšlienkach vraciam. Dodnes ma na ňom znepokojuje niečo oveľa hlbšie.

Obraz civilizovaného človeka, ktorý sa ocitol uprostred pralesa, a napriek všetkým svojim vedomostiam, technológiám a istotám akoby už nedokázal cítiť život bez extrémneho podnetu.

Pri spätnom pohľade sa mi zdá, že skutočným hororom filmu teda nebol prales a jeho domorodí obyvatelia.

Apatia voči ľudskosti

Čo sa stane, keď človek strávi viac času pozorovaním životov druhých než prežívaním toho vlastného?

Keď človek stojí za kamerou, ľahko získa pocit odstupu. Pocit, že je nad vecou. Že je iba pozorovateľom príbehu, nie jeho súčasťou. Že sa ho realita netýka.

Dnes už kameru nenosí len dokumentarista v džungli. Nosí ju takmer každý - vo vrecku.

A možno práve preto sa čoraz častejšie objavuje zvláštny pocit oprávnenia hodnotiť životy druhých ľudí. Prisudzovať im motívy. Niektorí ľudia však nesledujú cudzie príbehy preto, aby sa inšpirovali. Sledujú ich preto, aby si potvrdili vlastnú pozíciu.

Akoby samotný prístup k cudziemu príbehu automaticky udeľoval právo stať sa jeho sudcom.

Niekedy akoby ich priťahovalo samotné zlyhanie. Neúspech. Strata či pád.

Ak sa niekomu niečo nepodarí alebo ho postretne nešťastie, nájdu sa ľudia, ktorí v tom pociťujú zvláštny druh úľavy. Akoby cudzí pád na chvíľu zmiernil váhu ich vlastných sklamaní. 

Kedy sa zo zvedavosti stáva konzumácia?

Hranica medzi nimi je tenšia, než sa zdá.

Človek, ktorý chce vedieť pravdu sa pýta, aby porozumel. Konzument sa pýta, aby získal ďalší stimul.

Nestačí mu vedieť. Potrebuje viac. Viac detailov. Viac zákulisia. Viac emócií. Viac škandálu. A čím viac ich dostáva, tým väčší hlad cíti.

Naozaj chceme druhých spoznať, alebo nad nimi chceme mať pocit kontroly?

To je otázka, ktorú si kladiem čoraz častejšie.

Niektorým ľuďom už nestačí životy druhých sledovať. Potrebujú do nich vstupovať. Ovplyvňovať ich. Interpretovať ich. Rozhodovať o tom, kto je správny a kto nesprávny. Kto patrí do skupiny a kto má zostať za jej hranicami.

Možno ich nepriťahuje samotný človek. Možno ich priťahuje pocit, že môžu zasiahnuť.

A tu sa vrátime k spomínaným „lakovkám“. Kedysi sa sliny používali na leštenie lakoviek. Dnes sa niektorí snažia opľuť čistých, pretože sa odmietli zašpiniť rovnakou hrou.

Chcete presnejšie pomenovanie?

Kedysi ľudia energiu investovali viac do toho, aby niečo skrášlili. Dnes niektorí investujú viac energie do toho, aby niečo pokazili.

Prečo niektorých ľudí rozčuľuje niekto, kto si stráži svoje súkromie?

Prečo ich znepokojuje človek, ktorý neponúka celý svoj život na verejnú spotrebu?

Nie preto, že by bol lepší. Ani nie preto, že by sa staval nad ostatných. Preto, že neponúkol svoje myšlienky, emócie ani súkromie na konzumáciu. Neumožnil ostatným, aby režírovali jeho príbeh.

A práve vtedy sa takýto človek stáva podozrivým. Človek, ktorý si chráni svoje hranice, akoby narúšal nepísané pravidlá sveta, v ktorom si mnohí zvykli mať prístup ku všetkému.

Svet dnes funguje tak, že škandál často v sekunde zatieni roky poctivej práce. Poníženie získava viac pozornosti než dôstojnosť a pád fascinuje viac ako rast.

Možno preto, že rast si vyžaduje trpezlivosť, zatiaľ čo pád stačí len pasívne sledovať.

Čo ak niektorých ľudí nepriťahuje bolesť samotná, ale pocit moci rozhodovať o tom, ako by sa mal cítiť niekto iný?

Možno práve tu začína moderný kanibalizmus. Nie v pralese. Ani pri ohni.

Ale v okamihu, keď sa človek rozhodne skonzumovať časť cudzieho života, aby na chvíľu zabudol na nenaplnenie vo vlastnom.

Keď človek nedokáže ovládať vlastný vnútorný nepokoj, pokúsi sa ovládať pokoj niekoho iného. Keď nevie zaplniť vlastné prázdno, pokúsi sa narušiť celistvosť niekoho, kto pôsobí naplnene.

A možno práve preto sa tak často stávajú terčom tí, ktorí sa odmietnu zapojiť do tejto hry.

Ak je možné žiť aj inak, prečo to niektorých ľudí tak znepokojuje?

Keď sa po rokoch vraciam k filmu Cannibal Holocaust, uvedomujem si, že ma už nezaujíma brutalita. Oveľa viac ma zaujíma otázka, ktorú vo mne zanechal.

Kto bol vlastne väčším kanibalom?

Prales, ktorý si berie iba to, čo potrebuje k prežitiu? Alebo civilizovaný človek, ktorý nedokáže prestať konzumovať?

Človek, ktorý konzumuje krajinu, pozornosť, súkromie, emócie, identitu aj životy druhých ľudí. 

Možno práve preto vo mne po rokoch nezostal strach z tajomného pralesa. Prales nepotrebuje publikum. Nepotrebuje uznanie. Nepotrebuje algoritmy. Nepotrebuje dokazovať svoju hodnotu.

Nepredstiera viac, než je. Nevyvoláva konflikt. Len jednoducho ticho existuje. 

A možno práve preto je taký nepríjemný pre tých, ktorí potrebujú všetko zaradiť, pomenovať a ovládať.

Niekedy totiž najväčším zrkadlom nie je konflikt. Niekedy je ním odstup a ticho. 

Tí, ktorí sa pokúšajú režírovať životy iných, často počítajú s postojom odporu, hnevu alebo obhajoby. Pri vyvolaní konfliktu v živote iného majú skrátka pocit, že na chvíľu unikli vlastnému prázdnu.

O to nepríjemnejšie môže byť stretnutie s človekom, ktorý sa jednoducho nezapojí.

Posolstvo na koniec?

A možno práve v tom je ukryté posolstvo, ktoré sme v hluku modernej civilizácie takmer prestali počuť.

Že skutočná sila nemusí kričať. Podstata nepotrebuje reklamu. A nie všetko si vyžaduje reakciu.

Niekedy je oveľa civilizovanejšie zostať verný svojej prirodzenosti, než sa celý život snažiť presvedčiť ostatných o svojej nadradenosti.

Poznámka pre zvedavých čitateľov: Mnohé myšlienky spomenuté v texte súvisia s témami hedonickej adaptácie, sociálneho porovnávania a psychológie vyhľadávania stimulov.

Zdroj obrázkov: Canva fotobanka / Canva AI - kreatívny prompt

Zdroj: https://www.sciencedirect.com/topics/psychology/hedonic-adaptation

Zdroj: https://www.researchgate.net/publication/51853346_Self-Esteem_Self-Affirmation_and_Schadenfreude