V dnešnej dobe je neuveriteľne ľahké podľahnúť pocitu, že s nami niečo nie je v poriadku. Stačí pár minút na sociálnych sieťach a človek nadobudne dojem, že jeho rána nie sú dosť „vedomé“, jeho vzťahy dosť „osudové“ a jeho vlastné vnútro dosť prebudené. Človek sa stáva tak ideálnym publikom pre trh s nedostatočnosťou. 

Začne chodiť z prednášky na prednášku, kupuje lístky na exkurzie do vlastného nevedomia a hľadá zaručené manuály na to, ako prinútiť svet, aby si ho všimol, miloval ho a bol ním fascinovaný.

Snaží sa napočítať a naplánovať svoju vlastnú príťažlivosť. Používa zložité techniky, lúšti signály a učí sa pózy, ktoré by mu mohli zaručiť vplyv. Chce skrátka vlastniť ten tajomný kľúč, ktorý mu pritiahne všetko, po čom túži.

Nedávno som sedela na slnkom zaliatych skalách na Kanárskych ostrovoch. Okolo mňa bol len šum oceánu, vietor a absolútne, pozemské ticho. Žiadne zložité teoretické prednášky, žiadne návody, ako zapôsobiť. Len čistá prítomnosť. A v tomto tichu realita ukázala, ako skutočne funguje to, čo tak niektorí zúfalo hľadajú.

A aby to bolo to pravé "orechové" nazvem to lekciou orieškovej logiky.

Z dier v skalách začali vyliezať divoké veveričky. Nepotrebovali, aby som na ne volala, nemusela som predvádzať žiadne naučené gestá, aby som ich zaujala. Prišli úplne samé. Zastavili sa, pozreli sa mi do očí a čakali. Prišli tak blízko, že mi takmer skákali po nohách a labkami sa dožadovali pozornosti.

Akoby vraveli:

"Haló, panička, tvoje hlboké introspekcie nás nezaujímajú, kde máš nejaké zásoby?“

A tu, na jednom ufúkanom ostrove sa zrazu zhmotnil drobný zázrak reality, ktorý však dostal jednu slabinu – nemala som vo vrecku ani jeden jediný orech. Namiesto hlbokého filozofovania som musela vstať, odkráčať zo skál do najbližšieho supermarketu a kúpiť balenie orieškov, aby som uspokojila tento nečakaný divoký fanklub.

Keď máš hlboké myšlienky, ale prázdnu tašku. Moment kedy divoká príroda okamžite odhalí, že tvoj magnetizmus nemá reálny základ.

Prečo to píšem? 

Pretože toto je presný obraz toho, ako funguje naša prirodzená vnútorná gravitácia. Niektorí sa snažia cez zložité algoritmy a poučky naučiť, ako byť pre niekoho magnetom, či pritiahnuť si to, čo chce. Zabúdajú však na základný zákon prírody. 

Divoký život, a rovnako tak skutoční, zrelí ľudia žiadne naše teoretické rovnice a naučené pózy nečíta. Divoké zviera neukecáte na pekné reči, šarm ani na premyslený imidž. Buď v sebe to bezpečné, autentické ticho naozaj máte, alebo stojíte pred svetom s prázdnymi rukami.

Je to presne ako so životom a neustálym premýšľaním či filozofovaním ako ho žiť... tak, že ho nakoniec nikdy ani žiť nezačnete. Skúste kráčať a on vás prekvapí sám. Nemusíte nikoho naháňať. Nemusíte študovať manuály o tom, ako si udržať niečiu pozornosť. Keď urobíte tú skutočnú, tichú prácu na sebe, presekáte staré vzorce a upokojíte ten neustály hluk a kŕč vo svojej mysli, vaša energia sa zmení. 

Stane sa stabilnou a pevnou. A vtedy sa oriešková logika uzavrie: Keď máte vo svojom vnútri čo dať, ľudia, čistá príroda aj tie správne životné príležitosti sa okolo vás objavia úplne samé. 

Lekcia zo straty: Ako zo strát rastú stromy

A tu prichádza ten najdôležitejší moment na zamyslenie pre nás všetkých. Divoká príroda totiž presne vie, kedy má vyjednávať a kedy jej to za to nestojí. Veverička nečaká na sľuby, neanalyzuje vaše teórie o magnetizme. Jej rovnica je jednoduchá:

„Ak nemáš skutočný orech, odchádzam.“

A to by sme sa od nej mali naučiť aj my v ľudských vzťahoch. Prestať čakať na ilúzie a rešpektovať čistú realitu činov.

Na záver vám však chcem odovzdať ešte jeden drobný prírodný fakt, ktorý sa mi veľmi páči. Vedeli ste, že veverička si robí stovky skrýš na zimu, no veľmi často zabudne, kam presne svoje zásoby ukryla? 

Mohlo by sa zdať, že je to jej chyba, zlyhanie alebo čistá strata energie. No príroda zbytočne neplytvá. Práve zo zabudnutých, stratených semienok, ktoré veverička nechala v zemi, vyrastajú nové, silné stromy.

Ak máte dnes pocit, že ste v živote urobili chyby, že ste investovali energiu na nesprávne miesta, alebo že ste niekoho nechali odísť a zostalo po ňom len ticho - netrestajte sa za to. Žiadna vaša investícia nebola zbytočná.

Aj z tej najväčšej osobnej straty, zmätenia alebo chyby môže v tichu zeme vyklíčiť a vyrásť niečo úplne nové. Niekedy musíme niečo stratiť a prejsť si vlastným peklom, aby sme zistili, že naše korene sú už dosť silné na to, aby uniesli korunu nového, vedomého stromu. Tak čo, ktoré semienko vo svojom vnútri dnes necháte v tichu vyklíčiť?

Veveričky neprišli preto, že som ich priťahovala. Prišli preto, že v minulosti zistili, že niektoré ruky neprinášajú hrozbu, ale orechy.

Svet sa neotvára preto, že sa naučíme správne pôsobiť. Svet sa otvára tam, kde vznikla dôvera a kde existuje niečo skutočné, čo možno zdieľať.

A o tom to je...

Zdroj obrázkov: Autorka