Niekedy sa pri čítaní psychologických a filozofických esejí môže človek dopracovať k dojmu, že jedinou cestou k duševnému zdraviu je zbaliť si kufre, odísť do hôr a pretrhnúť všetky spojenia s týmto pomäteným svetom. Akoby riešením digitálneho stresu, medziľudských konfliktov a spoločenského chaosu bolo stať sa pustovníkom.

Úprimne, kto z nás by to urobil?

Nie som pustovník. Neodchádzam do jaskyne, neodsudzujem technológie a ani si nemyslím, že svet okolo nás je miestom, pred ktorým treba utekať.

Realita našich dní je oveľa prozaickejšia. Účty treba platiť, nákupné košíky plniť, do práce chodiť a s ľuďmi komunikovať. Bez ohľadu na to, či nám ich názory imponujú alebo nie.

Ak chceme v tomto svete fungovať a pritom si zachovať zdravý rozum, nemôžeme pred ním utekať. Musíme sa naučiť žiť uprostred neho.

Práve preto považujem za jeden z najzaujímavejších konceptov hlbinnej psychológie pojem persona.

"Námorník sa nevydáva na more preto, že nenávidí pevninu. Vydáva sa naň preto, že vie, kam patrí jeho cesta."

Prečo vlastne potrebujeme personu?

Slovo persona v mnohých ľuďoch vyvoláva nepríjemný pocit. Akoby išlo o pretvárku, lož alebo snahu byť niekým iným. V skutočnosti je však zdravá persona niečo omnoho obyčajnejšie.

Predstavme si človeka, ktorý by žiadnu personu nemal. Každú myšlienku by vyslovil nahlas. Každý hnev okamžite ventiloval. Každé sklamanie by bez filtra prenášal na svoje okolie. Nepoznal by takt, diplomaciu ani rešpekt k spoločenským hraniciam. Hoci by sa možno označoval za absolútne autentického, väčšina ľudí by ho pravdepodobne vnímala ako konfliktného a nepredvídateľného.

Persona preto nie je opakom autenticity. Je jej ochrankyňou.

Je to sociálna výbava, ktorá nám pomáha fungovať medzi ľuďmi. V práci sme profesionálni. Na úradoch vecní. V spoločnosti zdvorilí. Nie preto, že by sme klamali o tom, kým sme, ale preto, že nie každý človek má automaticky právo vstúpiť do nášho vnútorného sveta.

Pretože život nás mnohých naučil, že nie každý kolega je náš priateľ. Nie každý klient potrebuje poznať naše trápenia. Nie každý človek, ktorého stretneme, si získal prístup k našim najzraniteľnejším miestam.

Zdravá persona preto vytvára prirodzenú hranicu medzi tým, čo je verejné, a tým, čo je súkromné.

Problém teda nenastáva v existencii masky persony. Problém vzniká až vtedy, keď zabudneme, že ju máme na sebe.

"Kompas nie je loď. Kormidlo nie je cieľ. A maska nie je človek. Sú to len nástroje, ktoré nám pomáhajú bezpečne preplávať svetom."

Persona nie je múr, ale ani otvorená brána

Rovnako dôležité ako vedieť masku používať je vedieť, pred kým ju odkladáme.

V dnešnej dobe sa často hovorí o autenticite. Niekedy sa však zamieňa s bezhraničnou otvorenosťou. Akoby psychické zdravie spočívalo v tom, že každému človeku odhalíme svoje súkromie, svoje zranenia aj svoje najhlbšie myšlienky.

Takto to však nefunguje. Zdravé hranice nie sú opakom autenticity. Sú jej podmienkou.

Nie každý človek dokáže naložiť s dôverou citlivo a zodpovedne. Niektorí ľudia naše hranice rešpektujú. Iní ich opakovane prekračujú, manipulujú, zneužívajú alebo znehodnocujú všetko, čo sa im rozhodneme zveriť.

Práve preto je určitý odstup voči toxickým ľuďom prejavom psychickej hygieny, nie nedostatku láskavosti.

Často píšem o digitálnom strese, manipulácii alebo o ľuďoch, ktorí nám postupne vysávajú energiu. Neznamená to však, že obhajujem izoláciu od sveta. Znamená to len, že rozlišujem medzi otvorenosťou a naivitou.

Niektorým ľuďom podáme ruku. Iných pozveme na návštevu. A len niekoľkým dovolíme vstúpiť až do nášho vnútorného domova.

"Nie každá loď, ktorú stretneme na mori, pláva rovnakým smerom. Múdrosť nespočíva v tom, že prijmeme na palubu každého. Múdrosť spočíva v tom, že vieme, komu zveríme svoj kompas."

Umenie tanca na lane: Zostať pravdivým v hlučnom svete

Vonkajší svet od nás neustále niečo vyžaduje. Výkon. Diplomaciu. Trpezlivosť. Schopnosť zvládať konflikty. Niekedy aj schopnosť usmievať sa v dňoch, keď na úsmev vôbec nemáme náladu. To všetko stojí energiu.

A práve preto by mal existovať priestor, kde môžeme prestať hrať.

Nazvime to miesto „domov“

Nebezpečenstvo nevzniká v momente, keď personu používame. Nebezpečenstvo vzniká vtedy, keď sa s ňou úplne stotožníme. Keď si ju necháme prirásť k tvári. Vtedy si svoje javisko prenášame až do obývačky.

Niektorí ľudia po príchode domov pokračujú v hre. Manažér zostáva manažérom aj po pracovnej dobe. Neustále organizuje, kontroluje a hodnotí. Iní sa nedokážu vzdať obrazu dokonalej osobnosti, ktorú celý deň prezentujú svetu. Boja sa ukázať únavu, neistotu alebo obyčajné ľudské zlyhanie.

A tak vedľa seba nežijú dvaja ľudia. Žijú vedľa seba dve role.

Tam, kde sa človek bojí byť nedokonalý, však nevzniká blízkosť. Vzniká predstavenie.

Druhým extrémom je emočný hromozvod. Človek celý deň prehĺta stres a frustráciu. V práci je korektný. Ku klientom zdvorilý. K cudzím ľuďom trpezlivý.

Až kým nepríde domov.

Potom všetko, čo nedokázal povedať svetu, povie tým najbližším. A nemyslím tým nevinné posťažovanie sa. On na vás doma vychrlí frustráciu z celého dňa.

Je zvláštne, že k cudzím ľuďom bývame často slušnejší než k tým, ktorých milujeme. Akoby sme pred svetom strážili svoju reputáciu, no doma si dovolili odložiť vlastnú disciplínu.

Domov pritom nemá byť miestom, kde si uľavujeme na úkor druhého človeka. Nemá byť ani ďalším pracoviskom, či ďalším javiskom.

Mal by byť miestom, kde sa po dlhom dni môžeme vrátiť k sebe.

Partner nie je naše identické dvojča

Pri partnerstve sa často stretávam s predstavou, že ideálny partner by nám mal byť čo najpodobnejší. Mal by mať rovnaké záujmy, rovnaký pohľad na svet, mať rovnaké hodnoty, rovnaké názory.

Nikdy som si nemyslela, že je to najdôležitejšie.

Partner nemusí čítať rovnaké knihy. Nemusí mať rovnaké koníčky. Nemusí milovať tie isté filmy ani tráviť voľný čas rovnakým spôsobom. Dvaja ľudia môžu byť v mnohom rozdielni a napriek tomu vytvárať harmonický vzťah.

Problém nie je v inakosti dvoch ľudských bytostí. Problém je, ak sa vo vzťahu objaví nedostatok rešpektu.

Naozajstný vzťah totiž nestojí na tom, že sa na všetkom zhodneme. Stojí na tom, že sa navzájom nesnažíme prerobiť na svoj obraz. Vtedy dokáže medzi dvoma ľuďmi nastať rezonancia. A táto rezonancia nevzniká z rovnakých koníčkov. Nevzniká ani z identických názorov, ale ide oveľa hlbšie.

Vzniká v charaktere, slušnosti, či v schopnosti niesť zodpovednosť za svoje správanie.

A možno najmä v schopnosti povedať:

„Nemusím byť ako ty, aby som si ťa vážil.“

"Dve lode nemusia mať rovnaký tvar, rovnakú vlajku ani rovnaký príbeh. Stačí, ak ich vedie úcta k tomu istému moru."

Čo vlastne hľadáme?

Aj vy ste si všimli, že keď hovoríme o partnerstve, často sa sústreďujeme na otázku, akého človeka hľadáme? Oveľa menej pozornosti však venujeme otázke, podľa čoho vlastne hľadáme.

Žijeme v dobe, ktorá nám neustále predkladá hotové šablóny. Takto vraj vyzerá úspešný muž. Takto vyzerá atraktívna žena. Takto vyzerá dokonalý vzťah. Takto vyzerá šťastie.

"Kto nepozná svoj kompas, ľahko začne sledovať cudzie svetlá."

Obrazovky sú plné životov, ktoré pôsobia ako katalóg splnených snov. Nie je preto prekvapujúce, že sa v tom niektorí občas stratia.

Namiesto toho, aby sa pýtali, čo je pre nich skutočne dôležité, začnú túžiť po tom, čo obdivuje ich okolie. Hľadajú partnera, ktorý by zapadol do predstavy úspechu, ktorú mu ponúka svet. Partner sa tak nevedomky stáva súčasťou persony. Nie človekom, ale symbolom statusu, dôkazom hodnoty alebo vstupenkou do vysnívaného príbehu.

Lenže skutočný život nefunguje ako sociálna sieť.

Ľudia nie sú fotografie. Nie sú kolekcie vlastností a ani trofeje pre naše ego. A práve preto sú mnohí neustále sklamaní. Hľadajú obraz, no nachádzajú človeka.

Možno preto nie je najdôležitejšou otázkou:

"Koho hľadám?"

Možno je dôležitejšie položiť si inú:

"Aké hodnoty zostanú, keď odložím všetky svoje spoločenské masky?"

Pretože až keď človek vie, z čoho už nechce ustúpiť, dokáže rozlíšiť, kto patrí do jeho života.

Prestáva hľadať niekoho, kto ho zachráni pred samotou alebo kto vyplní prázdne miesto. Začína skôr hľadať charakter, rešpekt a spoľahlivosť.

"Niektorí strávia život hľadaním dokonalej lode. Iní sa naučia čítať hviezdy."

A možno práve vtedy prvýkrát nehľadá partnera pre svoju personu, ale pre svoj skutočný život.

Chvála obyčajného života

V posledných rokoch si všímam, že duchovný rast sa v modernom prevedení prezentuje ako spôsob vzdialenia sa pozemskému životu. Akoby zrelosť človeka spočívala v tom, koľko ľudí odstrihne zo svojho života alebo ako ďaleko sa dokáže vzdialiť od bežnej reality.

Myslím si pravý opak.

Skutočná zrelosť sa neprejavuje útekom. Prejavuje sa schopnosťou zostať sám sebou aj uprostred ruchu každodenného života.

Pretože ak chceme v tomto svete prežiť, musíme pracovať, komunikovať a ďalej používať technológie, ktoré neustále napredujú. O mnoho náročnejšie sa však stáva fungovanie vo svete bez toho, aby sme mu odovzdali svoju identitu.

Nejde totiž o to zrušiť všetky masky. Niektoré z nich potrebujeme. Pomáhajú nám pohybovať sa v spoločnosti, ktorá by bez pravidiel fungovala len ťažko.

Ide však o to rozlíšiť a vedieť, kde sa pod nimi stále nachádzame my sami.

Domov nie je javisko

V živote teda nejde o to nájsť dokonalého partnera, dokonalých priateľov alebo dokonalý svet. Možno ide o niečo jednoduchšie.

Nájsť ľudí, pri ktorých nemusíme neustále podávať výkon. Ľudí, ktorí od nás nežiadajú ďalšiu rolu. Ľudí, pri ktorých sa nemusíme obhajovať, dokazovať svoju hodnotu ani hrať predstavenie pre publikum.

Svet od nás totiž vždy bude niečo chcieť. Profesionalitu, sebadisciplínu, diplomaciu a schopnosť fungovať medzi ľuďmi. A nie je na tom nič zlé.

V tomto prípade je persona užitočný nástroj.

Nemala by sa však stať naším väzením. Pretože domov nemá byť ďalším javiskom.

Domov má zostať miestom, kde sa po všetkom hluku sveta môžeme vrátiť k tomu najobyčajnejšiemu a zároveň najvzácnejšiemu:

byť bez masiek človekom.

"Po dlhom dni na rozbúrenom mori nepotrebujeme ďalšie publikum. Potrebujeme prístav."

Zdroj obrázkov: Canva/ Autor