Táto otázka mi napadla počas večera so známymi, zároveň venovaná mexickému sviatku Dia de los Muertos. Sedela som medzi svetlom sviečok, hudbou a žiarivými farbami, zatiaľ čo sa mi na tvári postupne objavovali typické kontúry calavery. Jedna šikovná umelkyňa si ma vzala pod svoje krídla a prejavila na mne svoje umenie.

Keď som sa neskôr pozrela do zrkadla, nevidela som strašidelnú masku. Nevidela som ani karnevalovú rekvizitu. Videla som pripomienku niečoho, o čom sa v našej kultúre hovorí len nerado.

"Že všetci raz odídeme"

A zvláštne na tom bolo, že táto myšlienka vo mne nevyvolala strach. Skôr pokoj.

Vždy ma fascinovalo, ako rôzne kultúry pristupujú k tomu, čoho sa my na Západe často tak veľmi obávame. Starnutia. Smrti. Neznámeho. Je to svet, ktorý oslavuje výkon, mladosť a neustálu produktivitu. Všetko má byť rýchlejšie, krajšie a efektívnejšie. Akoby sme sa neustálym pohybom snažili uniknúť niečomu, čo nás napokon aj tak všetkých stretne.

Carl Gustav Jung raz poznamenal, že žiaden strom nemôže rásť do neba, ak jeho korene nesiahajú až do pekla. A práve preto ma mexický Deň mŕtvych oslovuje. Nesnaží sa pred tieňom utekať. Pozýva ho k stolu.

Zatiaľ čo naše Dušičky majú tichý, pietny a často melancholický charakter, v Mexiku sa na zosnulých spomína prostredníctvom hudby, farieb, jedla a kvetov. Oltáre zdobia fotografie predkov, ich obľúbené predmety a symboly života. Nejde o popieranie smrti. Práve naopak. Ide o jej prijatie ako prirodzenej súčasti ľudského príbehu.

Možno práve preto na mňa silno pôsobí postava La Catriny, elegantnej kostry zdobenej kvetmi. Pod vrstvami spoločenských rolí, titulov, úspechov či majetku nám pripomína jednoduchú pravdu. Každý z nás je pred životom a smrťou rovnakým človekom.

Keď som sa pozerala na svoju namaľovanú tvár, uvedomila som si, že najväčšie životné pravdy bývajú často tie najjednoduchšie. Čas, ktorý máme, nie je nekonečný. Každý deň, ktorý považujeme za samozrejmosť, je v skutočnosti darom, ktorý nám nepatrí navždy.

Práve preto sa mi zdá škoda míňať ho na zbytočné vojny ega, staré krivdy alebo slová, ktoré vyslovíme bez premýšľania.

Odchod blízkych ľudí nám totiž skôr či neskôr pripomenie, že existujú rozhovory, ktoré už nebude možné dokončiť. Objatia, ktoré si už nevypýtame. Vety, ktoré zostanú navždy nevyslovené.

"Možno práve preto by sme mali väčšiu pozornosť venovať tým, ktorí pri našom stole sedia dnes."

Pri premýšľaní o tejto tradícii som si spomenula aj na jednu vlastnú skúsenosť.

Pred niekoľkými rokmi som si objednala vianočné srdiečka vyrobené ručne jednou šikovnou pani. Keď mi prišli, otvorila som krabicu a miestnosťou sa okamžite rozvinula vôňa aviváže, v ktorej bola látka opraná. V tej istej sekunde sa mi do očí nahrnuli slzy.

"Bola to vôňa mojej babičky"

Nie fotografia, či vedomá spomienka. Žiadny dátum v kalendári, ktorý by ma na ňu upozornil.

Len vôňa.

Jediný nádych, ktorý na okamih premostil vzdialenosť rokov a vyvolal pocit, akoby bola zrazu opäť nablízku.

Aj dnes, keď o tom píšem, cítim, ako sa mi lesknú oči.

Nedokážem povedať, či ide o náhodu, psychologický mechanizmus, synchronicitu alebo niečo, čo sa slovami vysvetľuje len ťažko. Každý si takéto zážitky interpretuje po svojom. Viem však, že mnohí z nás ich poznajú.

Niekedy sa nám niekto pripomenie piesňou, ktorá nečakane zaznie v správnej chvíli. Inokedy zvláštnou vetou vyslovenou cudzím človekom. Občas symbolom, známou vôňou alebo okamihom, ktorý sa na pár sekúnd dotkne nášho srdca spôsobom, ktorý presahuje logické vysvetlenia.

Možno práve preto sa mi na Día de los Muertos páči jeho základné posolstvo.

Spomínať...

"Nie uväzniť sa v smútku, ale spomínať"

Pripomenúť si ľudí, ktorí tu zanechali svoju stopu. Nosiť ich v srdci bez toho, aby sme dovolili strate zatvoriť dvere pred ďalšou láskou. Nechať sa nimi inšpirovať k tomu, aby sme boli trochu vnímavejší, o trochu láskavejší a o niečo odvážnejší pri vyjadrovaní toho, čo cítime.

Najväčšou poctou tým, ktorí odišli, nemusí byť nekonečný žiaľ. Môže ňou byť život prežitý vedome.

Život, v ktorom si uvedomujeme hodnotu obyčajných chvíľ. Vážime slová skôr, než ich vyslovíme. Odpúšťame skôr, než bude neskoro. A nezabúdame povedať ľuďom okolo nás, čo pre nás znamenajú.

Pretože práve vedomie konečnosti dáva okamihom ich skutočnú cenu. A možno sa za farebnou tvárou calavery neskrýva oslava smrti. Možno je to jedna z najkrajších osláv života, aké som kedy videla.

Zdroj obrázkov: Canva / Autorka