Hovorí sa, že najväčšou transformáciou v živote človeka je moment, kedy prestane utekať pred svojím vlastným Tieňom a prijme ho ako súčasť svojej celistvosti. 

Všetci začíname cestu v určitej forme naivity, presne ako známa, bájna Alica, ktorá s vrkôčikmi a v jemných sandálkach blúdi neznámou krajinou, fascinovaná každou novou záhadou.

Život nás však nenechá navždy piť čaj v sterilnom bezpečí našich ideálov.

Časom sa z krehkého dievčaťa stáva životom ošľahaná žena. Žena, ktorá vie, že ak chce prejsť skutočnou divočinou reality, musí tie sandálky vymeniť za pevné traktorky a nebáť sa, že sa jej na ceste roztrhnú pančušky. 

Zrelosť totiž neznamená strach zo škandálu alebo z toho, že sa zašpiníme; zrelosť znamená schopnosť ustáť akúkoľvek riadnu akciu, ktorú nám osud postaví do cesty.

V tejto fáze života sa mení aj to, koho k sebe púšťame. 

A hoci si niektoré povedia, že náš vnútorný prístav je od určitého zlomu pre špekulantov  dávno zatvorený, môže sa stať niečo nečakané... 

Občas sa na obzore objaví archetyp Trickster - niekto s nespútanou energiou divokého kentaura, kto sa s uškŕňaním pýta: "či by bolo možné zamilovať sa do nebezpečenstva?" 

Skutoční provokatéri sa totiž nesnažia odomknúť naše dvere násilím. Robia niečo oveľa rafinovanejšie: absorbujú vaše myšlienky a symboly tak hlboko, až sa stanú trvalou súčasťou ich vlastnej identity, akýmsi vnútorným zrkadlom vašej duše.

A ak si tento mýtický kentaur myslí, že moderná žena bude len pasívne prijímať jeho vizuálne šifry, môže sa trošku "popáliť" 

Žijeme totiž v dobe, kedy si niektorí jedinci chodia na cudzie blogy po nápady s takou samozrejmosťou, akoby si išli na pole po slamu do vlastnej stajne. A potom si ju pekne spapkajú na svojom pozemku.

Následne si s neskutočnou vážnosťou vyložia obe ruky na operadlo, cifrujú si to svoje pohodlné sedielko na gauči a začnú prednášať o zákonoch príťažlivosti. A vy sa nestačíte čudovať...

No uznajme, je v tom určitá šikovnosť ale aj taká malá provokácia.

A keby len to!

Niektorí muži sa pod vplyvom týchto vlastných rečí o magnetizme stávajú takými „magnetickými“, že by zrejme neprešli ani cez bežnú letiskovú kontrolu bez toho, aby nerozpípali celý systém. A je jedno či letíte do Londýna alebo na severný pól. 

A tu sme, milí čitatelia, v rámci našich vzdušných zámkov doslova dolietali. Možno aj preto si najnovšie nechávajú narásť hustú bradu, zrejme v nádeji, že pod týmto nánosom zrelej mužnosti lepšie skryjú ten svoj previnilý, nezbedný úškrn, keď vás ešte aj s drzím mávaním pred vami "aha čo som si zase požičal" provokujú.

Chcú skrátka pôsobiť ako nekompromisní filozofi divočiny. Prebádané zrkadlo však neoklamú. Pod tým strniskom totiž stále bije srdce splašeného kentaura, ktorý v momentoch najväčšieho napätia prezradí sám seba tým najpriezračnejším zlozvykom - nenápadným zahryznutím do spodnej pery. 

Je to to tiché gesto, ktoré hovorí viac než tisíc prednášok; moment, kedy sa pretlak potlačenej divokosti snaží udržať pod zámkom reality, hoci obom stranám je jasné, že to vyhriate sedielko na gauči už dávno stratilo svoju formálnu vážnosť.

Namiesto naivného padania do kolien však zrelá žena reaguje s pobaveným úsmevom. A ak niekto vo svojich gestách a prejavoch nosí silu divokej vlny, mal by vedieť, že voda dokáže rovnako upokojiť, ako aj schladiť.

Na konci dňa totiž najväčšia alchýmia nevzniká vtedy, keď pred ohňom utekáme, ale keď ho dokážeme skrotiť s úsmevom na perách, štipkou dráždivého humoru a s absolútnou vnútornou slobodou. Takže teraz nám nezostáva nič iné len stisnúť toho koňa pevne medzi nohami a vyraziť v ústrety volaniu našej prirodzenosti.

A to je možno tá najdôležitejšia lekcia pre nás všetkých, milí čitatelia.

Nebáť sa vziať pevne opraty vlastného života do rúk (presne ako toho koníka) a nenechať sa len tak zviesť z cesty, ktorú sme si pre seba vybudovali. Bez ohľadu na to, aké lákavé a magnetické tie bočné uličky občas môžu byť. Nech tam na vás striehne hoci aj strelec s celkom umnými návnadami...

Skutočná sila zrelej ženy totiž nespočíva v tom, že ignoruje pokušenie, ale v tom, že mu dokáže hľadieť priamo do očí, usadiť sa na vlastnom gauči s šálkou čaju a zostať verná svojej vlastnej podstate. 

Pretože prístav, ktorý pozná svoju hodnotu, netúži po búrkach, ktoré by ho zničili, ale po ohni, ktorý ho dokáže s rešpektom zahriať.

Tak na zdravie!