V istom bode života
sa zo ženy stane matka.
Nie vždy sa to musí stať fyzicky,
ale preto, že sa rozhodla strážiť to, čo je krehké.

V sebe nosím dieťa.
Nevonia po strachu.
Vonia po ráne, po detskej pokožke,
po tom, čím sme boli skôr,
než sme sa naučili chrániť.

Držím ho v sebe tak,
ako sa drží svetlo v dlani,
nie silou, ale pozornosťou.

Zakryjem ho telom,
keď je svet príliš hlučný.
Nie preto, aby sa skrylo,
ale aby mohlo dýchať.

Učím ho, že jemnosť nie je pozvanie k útoku.
Že hranice nie sú odmietnutím lásky, ale jej tvarom.

Keď sa bojí, neusmerňujem ho slovami.
Zostanem.
Ticho a prítomnosť je niekedy najbezpečnejší priestor.

Som k nemu mäkká.
A keď treba, pevná.
Nie ako múr, ale ako dlaň položená pred hruď:
„Dosť.“

Nikto už naň nebude ukazovať prstom.
Nikto ho nebude učiť hanbiť sa za svoju citlivosť.

Ak je iné, je to preto,
že ešte nezabudlo.

Som jeho hlas, keď mlčí.
Som jeho hranica, keď sa svet dotýka príliš blízko.
A som jeho istota, keď sa učí robiť prvé kroky samo za seba.

Matka vo mne nie je o kontrole.
Je o bdelosti.
O schopnosti rozpoznať, kde končí môj strach
a začína jeho dôstojnosť.

A keď raz vykročí bez mňa,
nebudem ho držať späť.
Len mu dám vedieť, že ak sa unaví,
má sa kam vrátiť.

Do priestoru, kde hranice chránia
a neha nezraňuje.

To najnevinnejšie v nás potrebuje nie zmenu, ale ochranu.

M.A