„Oheň tu nehorí pre efekt a mesiac nesvieti pre krásu - ale preto, aby ukázali, kde utekáme… a kde sa konečne môžeme vrátiť.“

Tieto príbehy sú doplnkom ku článku: Dionýzus a Artemis: dva hlasy Milenca

Príbeh prvý: Hlas lesa a vína

Artemis sa objaví vždy tam, kde sa potrebujeme vrátiť k sebe.

Dionýzos sedel na brehu tichého potoka, naklonený nad odrazom svojej tváre na hladine tak pozorne, akoby v ňom hľadal odpoveď na dávno zabudnutú otázku.

Premýšľal, či sa k jeho „momentálnej melanchólii“ viac hodí vôňa divej mäty alebo šalvie.

Práve sa chystal zložiť ódu na pominuteľnosť rannej rosy, keď tesne vedľa jeho ucha zasvišťal šíp a s tupým úderom sa zabodol do kmeňa duba.

„Hej! Skoro si mi trafila profil!“ vykríkol a dramaticky si priložil ruku na srdce, akoby ho trafilo niečo oveľa horšie než šíp - ignorancia voči jeho estetike.

Z krovia vyšla Artemis. Luk mala prevesený cez plece, vlasy rozstrapatené vetrom a na líci stopu blata, ktorá jej na podiv pristala. Pozrela na "len tak povaľujúceho" sa Dionýza výrazom človeka, ktorý práve našiel niekoho nanášať si krém na ruky uprostred bitky.

„Tvoj profil je úplne v bezpečí, pokiaľ ním nezačneš pózovať uprostred loviska,“ odsekla.

„Čo tu vlastne robíš? Celý deň tu vzdycháš nad krásou machu. Srnky sa k napájadlu ani neodvážili, lebo ich odradil tvoj parfum, ktorý stojí viac ako polovica tohto lesa.“

Dionýzos sa urazene narovnal. „Ja prinášam do tohto divého priestoru vášeň! Cítim tep zeme, Artemis. Vidím poéziu v každom lístku. Ty len lovíš a utekáš! Kedy si sa naposledy zastavila a skutočne… prepojila s nekonečnom?“

Artemis sa pousmiala  (čo bolo zriedkavejšie než zatmenie mesiaca.)
„Prepojila? A s nekonečnom?" zachichotala sa.

"Z tvojich úst to znie ako reklama na mobilnú sieť.

Drahý Dionýzos, kým sa ty prepájaš s nekonečnom, ja strážim tvoje hranice. Keby som tu nebola, tvoj tieň by ťa už dávno presvedčil, že ten vlk tam v húštine je len nepochopená duša, ktorá potrebuje objatie. A potom by si skončil ako lacná poézia - priamo v jeho žalúdku.“ nesúhlasne pokrútila hlavou.

Dionýzos chvíľu mlčal, potom si opatrne oprášil drahý plášť a postavil sa.
„Možno máš pravdu. Možno potrebujem trochu tvojej divočiny, aby som sa neutopil vo vlastných citoch.“ (akoby sa zrazu prebral z letargie) 

Pri tomto priznaní Artemis zrazu zjemnela. Akoby sa v nej niečo stíšilo. Začala premýšľať, či na neho predsa len nebola trochu tvrdá. 

 „A ty mi zas,“ dodala - nenápadne uchmatnúc vetvičku mäty, „môžeš niekedy ukázať, ako sa z machu robí ten tvoj slávny vankúš. Po tých dlhých dňoch lovu ma poriadne bolí chrbát.“

A potom spolu zmizli dakde za kríkom. Zostalo po nich už len ticho a šum lesa...

Pointa pre článok

Dionýzos bez Artemis je ako oheň bez krbu - síce krásne svieti, ale skôr či neskôr niečo podpáli.
Artemis bez Dionýza je zas ako oceľ - pevná, presná, ale chladná.

Spolu tvoria rovnováhu:
On prináša farbu a cit, ona smer a hranice.
On oživuje, ona ochraňuje.
A v tejto dynamike sa rodí integrácia.

Príbeh druhý: Tam, kde sa stretá noc s extázou..

„Ľahká anatomická satira o tom, čo sa deje, keď Milenec (archetyp) uteká pred bolesťou do extázy.“

Miesto kde sa stretávajú tiene: HADES UNDERGROUND CLUB

Postavy:

• Dionýzos: Boh extázy (v mikine z About You)
• Artemis: Bohyňa lovu (ako morálny reflektor)
• Afrodita: Bohyňa krásy (v hlbokej estetickej kríze)
• Hades: Majiteľ klubu (čierny oblek na mieru)
• Achilles: Hrdina, ktorému sa roky opakuje to isté zranenie päty
• Hermes: Kuriér pre bohov

Hadesov Club Underground pulzuje. Basy Bennyho Benassiho - Satisfaction sa valia priestorom ako známy starý rituál. Tiene sa premietajú na steny, pot a smiech sa miešajú so sladkým dymom podsvetia.

Dionýzos je už dávno za hranicou tela. Tancuje, hlavu má vo víre, absolútna. Viničové listy vo vlasoch zvädli, ale jeho tiene sa po stenách množia ako vinná réva po treťom pohári. Je všade - a nikde. Zmyselne sa vrtí v opojení opojného zadosťučinenia.

V kúte sedí Achilles. Nohu má vyloženú na stoličke, obviazanú, zranenú.
Achilles (mrmlúc): „Ja som vedel, že nemám chodiť do podsvetia v týchto historických sandáloch.“

A v tom bum. SVETLO.

Ako keby niekto zapol mesiac na plný jas. Dvere sa rozletia, a v nich stojí Artemis so svojou kušou. Chladná, presná, žiariaca.

Jej svetlo prereže klub ako morálny kompas na diskotéke. Jej pohľad dopadne na Hadesa, na jeho čierny oblek na mieru, ktorý vyzerá už trošku obnosene. 

Hades vzdychne (pokojne): „Artemis. Klub má dnes dress code.“ a nesúhlasne pokrúti hlavou.

"Netušila som, že na nosenie plachty cez pol tela je nejaký dress code" odpovie s malým náznakom výsmechu.

A len čo sa vyberie k pódiu, vzduch náhle zhustne a namiesto dymu začne voňať po drahom pižme. Do svetla za Artemis vpláva Afrodita. Znechutene si poobzerá priestor a sladko zavzdychá:

„Hades, drahý... odkedy púšťaš svetlo do podzemia? Toto nie je klub, to je výkladná skriňa. V takomto jase sa priznávajú dane, nie hriechy.“

Dionýz, ktorý bol len pred chvíľou vo víre extázy sa náhle mykne. Hudba ešte hrá, ale jeho hlava sa pod tým svetlom konečne vracia späť do tela.

Dionýzos (žmurká): „Akože do čerta neblbni!… kto to tu tak zasvietil?

A zacloní si oči rukou.

"Okamžite zhasni! Sme predsa v podsvetí, nie v lunaparku.“ máva do tmy na Hadesa.

Artemisin pohľad prejde miestnosťou a zastaví sa na jeho vlasoch.

„Tie viničové listy sú dávno mŕtve, Dion. Držia sa ťa už len zo zvyku.“ poznamená s miernym úškrnkom.

Dionýzovi skoro zabehne.

Všade kde oko dohliadlo, boli ženy dívajúce sa naňho - priam s hypnotizovaným pohľadom. Všetky by ho chceli... Len táto tu stojí s prekríženými rukami úplne nepohnutá, akoby padla z vesmíru.

Trochu ho to vyviedlo z miery. Ako to, že na ňu to jeho víno nepôsobí? myslí si v duchu.

No len čo sa z toho stihne spamätať, pri bare sa objaví Hermes a v ruke drží balík.

Hermes: „Dion, kuriér. Donáška z About You. Zeus ti posiela niečo pohodlnejšie na návrat do tela.“

A podá mu bavlnenú mikinu zabalenú v (ne)ekologickom papieri. Dionýzos na ňu pozerá, akoby to bol filozofický paradox.

Dionýzos: „Ja som boh extázy! Ľudia ma uctievajú nahého v tranze! Takto zakryjem aj svoje tetovanie brečtanu. Bez neho ma už nikto nespozná."
Hermes sarkasticky odpovie: „A predsa tu budeš stáť oblečený. V troch vrstvách. Zázraky sa dejú.“

Afrodita pristúpi k nemu a prstom prejde po leme rukáva. Potom sa znechutene radšej postaví k Hadesovi, akoby v jeho obleku hľadala oporu.

„Mikina? Z bavlny?? Vyzeráš v tom ako niekto, kto už načisto kapituloval.  Pohodlie je smrť erótu, miláčik. V tom ťa nikto nebude chcieť obdivovať“

Artemis podráždene natiahne kušu, pripravená vystreliť.

„ Dion, varujem ťa, toto nie je extáza. Toto je útek. Utekáš pred realitou.“

Dionýzos sa konečne postaví priamo a prvýkrát sa na ňu pozrie s takým obdivným pohľadom. Afrodita si ten pohľad všimne  a jej medový tón okamžite zhorkne žiarlivosťou. V tom momente utrúsi iba uštipačnú poznámku:

„Och, Artemis... nevedela som, že Dionýza teraz láka sterilita. Naozaj sa ti to páči, Dion? Táto jasnosť? Ja ti ponúkam láskavé ilúzie plné vášne. Ona ti ponúka len pravdu. A tá už dávno vyšla z módy. V jej svetle vyzeráš tak nenápadne, až ma to bolí.“ Zabedákala.

Dionýzos (ticho pošepne Artemis): „Už konečne prestaň provokovať a zhasni. Inak uvidíš..

a oči mu zažiaria leskom večného chlapca...

Artemis sa roztrasie ruka a v tom momente....... ŠVIH. Šíp vyletí, minie Diona o milimeter a zabodne sa priamo do achillovej päty.

Achilles: „JAUUU! A ZASE DO TEJ ISTEJ?!“

Nastane ticho. Aj basy  na sekundu stíchnu. Artemis zavrie oči a s úľavou vydýchne. 

Artemis: „…neber si to osobne Achilles, ale tá tvoja rana krváca už pekne dlho. Ešte ťa to baví? Nechceš na to niečo? Nechceš skorocel? Ale pozor - funguje len vtedy, keď sa prestaneš vracať na to isté miesto.“

Achilles (syčí): Prepáč, ale tvoje vtipné poznámky mám vážne v päte,“ poznamená sarkasticky.

Hudba sa znovu rozzvučí. 

Dionýzos si odovzdane oblečie mikinu a nakloní sa k Afrodite.

„Vieš… ja sa tancom rozpúšťam, lebo keď zostanem stáť, začne to bolieť. Možno ma už nebaví byť len tvojím doplnkom, Afrodita. Možno niekedy chcem len mikinu a ticho, ktoré mi rozumie.“

Artemis  to začuje a zloží kušu. Svetlo okolo nej náhle zmäkne a potom vyjde s priznaním:

„A ja mierim lukom, lebo keby som začala cítiť, stratím kontrolu.“

Achilles: „Len tak mimochodom… keby sa niekto z vás dvoch naučil milovať bez únikov, dejiny by vyzerali úplne inak.“ poznamená a významne si na to pripije.

Hermes: „Ale potom by som zas ja nemal prácu.“ ohradil sa.

Dionýza to rozosmeje..Opäť je prítomný. Podá Artemis pohár.

„Vieš čo Artemis? Dohodnime sa. Ty nezhasneš svetlo. A ja sa v ňom nestratím.“

Svetlo a hudba sa v tom momente zosynchronizujú. Niekto otvorí okno a vyvetrá tú Afroditinu omamnú vôňu čo z nej bolí hlava. Hades si potichu uhladí šaty.

Hades: „Vidíte? Underground je presne na toto. Na veci, ktoré nechcú byť hore ani dole.“ mudruje.

Achilles sa pozrie na pätu a pošúcha si ju. Stále bolí. Ale už mu to nejak neprekáža a nakoniec poznamená:

„Možno slabina nie je bolesť… ale to, že pred ňou stále utekáme...“

Pointa pre článok

Tento príbeh ukazuje stret dvoch svetov: povrchného hedonizmu a integrovanej prítomnosti.
Tieňový Milenec (Dionýzos) uteká pred sebou cez pôžitky a obdiv, Artemis ho konfrontuje s tým, čo sa skrýva pod nimi - prázdnota, ktorá sa nedá zaplniť zvonka.

Zdravý Milenec vie povedať „dosť“ nie preto, že je asketický, ale preto, že si váži kvalitu nad kvantitou.
Prechod od „večného hosťa večierkov“ k zrelému človeku je jednou z najväčších skúšok integrity.

A možno aj tou, ktorá stojí za to.

Príbeh tretí: Afterparty v modernom lese, ticho a rast

Keď hudba stíchne a svetlá zhasnú, ostane to najdôležitejšie – ticho, ktoré ukáže pravdu.

Dionýzos kráčal lesom po včerajšej párty, stále v značkovom oblečení, ktoré už v tejto scenérii nemalo žiadnu moc. Blato sa mu lepilo na topánky, prvé škrabance na rukávoch oznamovali, že realita sa nedá „upraviť filtrom“.

Prvý koreň, druhý koreň - zakopol, spadol, roztrhol si rukáv.
Reflexívne otvoril ústa, aby zakričal:
„Hej, pozrite sa, ako trpím! Ako rastiem!“

Ale nikde nebol Instagram.
Nikto to nevidel.
Nikto mu nepoľutoval ranu ako hrdinovi vlastného príbehu.

Artemis kráčala vedľa neho. Tenisky s dierou, rozfúkané vlasy, tričko pokrčené, a predsa úplná, prirodzená, žiarivá bez snahy.
„Vieš, Dionýzos,“ povedala ticho, „v lesoch života sa nikto nepozerá. Každý pád, každý škrabanec – to všetko je tvoj rast. A ticho ti dá priestor byť s tým, čo cítiš, hoci si v tej chvíli sám a bez svedkov. A to je úplne dosť.“

Dionýzos sa zamračil.
Hnev sa miešal s frustráciou.
„Ale… nikto ma nevidí. Nikto ma nepovzbudí za tú ranu.“

Artemis sa jemne usmiala.
„Presne o to ide. Rast nepotrebuje divákov. V tichu, medzi stromami, sa učíš postaviť sa sám za seba. Učíš sa ošetriť vlastné rany, nie čakať, kto ich ocení. Les nie je prehliadka – je to divočina. A v nej každý krok učí viac než stovky lajkov na facebooku.“

Dionýzos sa pozrel na Artemis a prvýkrát pocítil, že obdiv, svetlá a povrchná krása sú len dekorácia.
A že skutočný rast prichádza práve tu – v tichu, v pádoch, v bahne, v schopnosti niesť sám seba. A potom si vieme užiť aj ten rušný svet bez toho, aby nás pohltil.

Na záver:

Ak máte pocit, že sa tu niekto správal prehnane, máte pravdu.
Presne tak sa totiž archetypy správajú, keď ich necháme riadiť život bez dohody.
Dobrá správa je, že svet sa nezrúti - maximálne si oblečieme mikinu, prestaneme utekať a zistíme, že svetlo sa dá zniesť.

Poznámka autorky:
Áno, trochu som sa inšpirovala...životom
Kto nikdy nezažil archetypálnu dynamiku o šiestej ráno vo fitku medzi veselou kopou kamarátov, nech prvý hodí činkou. (len si to predstavte, tma, vrstvenie, elektrolytové nápoje a slovný pingpong - vtipných hlášok).

Zdroj obrázkov: Canva