Poznám ten oheň, ktorý spálil moje sny v jednej z tmavých, prebdených nocí,

bol to ten oheň čo spálil nevedomosť a vrátil schopnosť vidieť pravdu do mojich očí.

Ach aká slepá je nevinnosť, dokáže v diablovi vidieť anjela a nechať sa viesť,

je schopná počúvať so záujmom, zazrieť v tme svetlo, a zo slov báseň upliesť.

Je to zlato? Či vesmírny prach, ktorý sa vzniesol z tej tmavej zeme, ktorá ma pohltila?

Kráľovstvo tieňov a temných tajomstiev tá tmavá priepasť v hlbinách ukrývala.

V srdci však plamienok nádeje nevyhasol,

viedol ma chodbami s vierou a noblesou.

Keď všetko tmavé zdá sa, vodca a jeho múdrosť sa náhle objavia,

z temného závoja tmavých myšlienok jeho dotyky láskavo pohladia.

Mužná ruka dotkne sa mojej, chlad akoby zázrakom niekam sa vytratí,

teraz už kráčame tmavou chodbou, ožiarenou sviecami v podzemí.

Chodba je čarovná, je opakom rozžiarených lúk, kvitnúcich farbami,

tu niet ani škovránka, čo tak ráno veselo zaspieval nad zelenými horami.

Som ešte živá? Snívam? Či opustila som ten krásny svet?

Kde je ten oheň, čo spálil ma? Tu v tej hĺbke ohromnej, ani jednej živej duše niet.

Strach ma už neovláda, cítim pokoj a túžbu poznať toho, kto ma sem priviedol,

snáď mi dá odpoveď, prečo ma zo sveta plnom krásnych snov do svojho kráľovstva odvliekol.

Roky v ňom prebehli rýchlo, sťa splašené srny, čo utekajú čistinou,

vedená majstrom podzemia, našla som nakoniec, svoju správnu cestu domov.

Dnes sedávam pod slnkom, hladkaná lúčmi a bozkávaná vetrom,

nikdy však nezabudnem, že v tom temnom kráľovstve som poznala pravdu, ktorá ma tu hore chráni pred zlom.

M.A