Kráčal si údolím, až kým si našiel skrytú bránu,
Krok sa spomalil, plameň nádeje zhasol,
a srdce otvorilo starú, zabudnutú ranu.

Do raja bojovníkov viedla tvoja stopa,
no tu ťa čaká ticho, nie sláva, nie chvála, len jej stará podoba.

V záhradách katedrálnych, kde rieka o kameň spieva,
čas s múdrosťou formuje život, čo pomaly dozrieva.
Ako osamelý bojovník, sedíš pri stole večnosti,
prichádzaš bez pozvania, s vlastnou ilúziou hrdosti.

Karavána pýchy zaostáva, zbrane si stratil v sprievode,
tu nenájdeš oslavu, len svoj koniec, ako ťažký kameň v studenej vode.
Tu sa zastavia a roztrieštia o skaly, všetky tvoje tiché smiechy,
tu sa rozplynú chamtivé sny, čo boli tak plné pýchy.

Putoval si k prameňom horských strání?
Prešiel si chodbami večných brán?
Povedz, ak poznáš tajomstvo času,
prezraď, ak vieš, čo sa skrýva za krákaním starých vrán.

S múdrosťou a rozvahou, urob ďalší krok,
v záhradách večnosti neobstojí žiadny falošný prorok.
Prejdi bránami pravdy, bez klamu a bez masiek,
a prijmi smrť presvedčení, ktoré si nosil v srdci až dodnes.

M.A