Cesty k sebe nás niekedy zavedú aj na ďaleké miesta. Spoznáme ľudí, ktorí náš inšpirujú a my zase ich. Vymeníme si svoje skúsenosti, poznatky, zdieľame svoje radosti alebo bolesti. Jedna z mojich najintenzívnejších skúseností bolo stretnutie človeka,  ktorý mi odzrkadlil moje najhlbšie vnútro. Objavil sa v mojom živote nečakane, bolo to presne vtedy, keď som prechádzala svojim najťažším obdobím. Rozpadávalo sa mi manželstvo.

Žialila som za niečím, čo sa mi strácalo pred očami a pomaly sa odovzdávala vnútornému pocitu, aby som veci nechala plynúť. Neuvedomovala som si vtedy, že som sa urputne držala ilúzie zachrániť niečo, čo bolo už dávno preč. Bolo to len nevypovedané. Trvalo mi nejakú chvíľu, kým som si na zmenu zvykla. 

Sayin, pochádzal z Indie, z oblasti zvanej Kerala. Kerala sa nachádza úplne na juhu a domáci ju volajú "Božia krajina". Vďaka Sayinovi som mala možnosť bližšie spoznať jeho kultúru a podstatu mužsko ženského princípu boha Shivu a bohyne Shakti. Niečo som sa dozvedela z kníh a internetu,  ale stretnutie s ním mi ešte viac rozšírilo obzory.

Naše rozhovory sa začali v jednej spirituálnej komunite na internete. On vtedy pracoval v Spojených arabských emirátoch, odlúčený od rodiny, pre ktorú zarábal peniaze. Tak isto prechádzal zložitým obdobím. Spoločne sme z času na čas trávili chvíle online. Trvalo to asi 3 roky. Za ten čas sme na sebe vnútorne pracovali a navzájom sa podporovali. Zdôverovali sme sa jeden druhému s vecami, ktoré sme nechceli rozoberať s rodinou. Mali sme na to svoje dôvody.

Sayin sa mi snažil vysvetliť ako to funguje v Indii, a že ich zvyky sú na míle vzdialené od toho, aké máme my na Slovensku. Môžete si prečítať množstvo kníh, ale počúvať, ako vám niekto dovolí nahliadnuť do svojho života je celkom iná pesnička.

Človek si vtedy ešte viac uvedomí, aké požehnanie je mať strechu nad hlavou a tešiť sa z obyčajných vecí, ktoré mnohí z nás pokladajú za "bežné".

Sayin sa po určitej dobe vrátil domov ku svojej rodine, a ja som sa ho rozhodla navštíviť. Hoci to nebola cesta ako z filmu "Jedz, modli sa a miluj" s Juliou Roberts :-), aj tak zasiahla do môjho života veľmi významne.

Život v Indii

Priletíte lietadlom z Viedne do Dillí, kde strávite niekoľko hodín čakaním na letisku aby ste sa presunuli na juh do mesta Cochin. Keď vystúpite, ovalí vás dusno a teplo. Domáci hovoria malajalámčinou. Ak sa naučíte zopár fráz, budú vás mať radi. Nie je to ľahký jazyk! Muži tradične nosia" mundu" alebo "lungi" čo je kus peknej látky opásanej okolo bedier. Nosia ju spustenú alebo vyhrnutú nad kolená. Mužom je dovolené obliekať sa do bežného oblečenia aké vidíme u nás v Európe. Ženy a dievčatá nosia Saree alebo Legenhas. Nosia sa síce v rôznych farbách, ale všimla som si, že v Kerale veľmi radi preferujú krémovo zlatú farbu so zelenou alebo bielou. Tiež som si kúpila podobný odev na znak úcty, keď som navštívila Sayinovu rodinu.

Sayinova rodina žije v Kerale - lokalita Chamakkala

Pri potulkách po uliciach sa pripravte sa na to, že domáci sa s vami budú chcieť často fotiť. :-)  Ak okrem toho máte svetlé vlasy a oči, ste pre nich ako celebrita. Zažila som kopec milých a humorných situácií, keď si hľadali zámienky ako sa so mnou vyfotiť. Zaujímalo by ma, koľko mojich fotiek dodnes koluje po facebooku! :-D

Ľudia sú v Kerale veľmi pohostinní.  Ak sa nehráte na snobského cestovateľa a bez problémov sa najete s domácimi mimo turistických reštaurácií, vychutnáte si dobré jedlo za pár drobných. Odporúčam jesť bez príboru, priamo rukami! Len si dajte pozor, ktorou rukou si vkladáte jedlo do úst. Na to majú tiež nejaké pravidlo. Používa sa pravá ruka, lebo je považovaná za "čistú".

Žiadny strach, v jedálňach sa všade nachádzajú umyvárne, kde si môžete umyť ruky pred aj po jedle. Počas dvoch týždňov v Indii som nemala žiadne črevné problémy a trávila som zhruba každé tri dni na inom mieste. Obzrela som si nádherné čajové plantáže v Munnare, a tam som si dala asi to najlepšie rybacie karí, aké som kedy jedla. Cestovala som i vlakom, s takzvaným tureckým záchodom (áno to je tá porcelánová diera v podlahe) a miestenka bola na "ležáka" - to kvôli pohodliu. Musím napísať, že to bola celkom sranda.

Strávila som aj noc na loďke zvanej "Kettuvallam" a ochutnala aj takzvané jedlo "Thali" podávané na palmovom liste.

Vystúpenie mladých tanečníkov, ktorí zatancovali tanec Koodiyattam, bol taktiež zážitkom.

Do hinduistických chrámov v Kerale nemá prístup každý, a ak chcete dnu, je potrebné sa náležite obliecť. Treba mať zahalené nohy a musíte sa vyzuť, nakoľko by ste dnu priniesli prach z vonku. V penzióne Ganesh, kde som sa ubytovala bolo ako v rozprávke. Majitelia boli veľmi starostliví a všade bolo veľmi čisto. V noci som sa zobudila na divoké zvuky džungle. Opice ale aj cvrčky škriekali a robili hluk ako o život. Myslím, že som počula v pozadí bučať aj kravu. Tie sa inak mimochodom nachádzajú aj na ulici a ľahnú si kde chcú. Paráda život! Každý ich rešpektuje :-)

Pláž v oblasti Thrissur a Athirapilly vodopády

Čo mi dala cesta do Indie?

Cesta do Indie ma naučila ešte väčšej pokore. Zistila som, že na svete žijú ľudia, ktorí aj keď toho nemajú veľa, vedia sa podeliť i s málom. Naozaj som zažila chvíle, keď sa mi po lícach pustili slzy dojatia. Niekedy som mala pocit, akoby som na tomto mieste už žila. O dva roky po mojom odchode boli v Kerale obrovské záplavy a ľudia potrebovali pomoc. Bolo možné prispieť na jedlo alebo ošatenie. Skontaktovala som sa s ľuďmi, ktorých som spoznala na ceste po Kerale a snažila sa pomôcť. Stránky na pomoc ľuďom v núdzi stále existujú. Jednou z nich je aj organizácia GiveIndia. 

Binu je Ind, ktorého som spoznala pri cestovaní po Kerale. Pomáhal deťom a rodinám v núdzi prostredníctvom finančnej zbierky počas záplav.

Sayin sa medzitým oženil a ja rozviedla. Určitá časť z neho žije vo mne, istá časť môjho životného príbehu, ktorú nosím v srdci. Aj vďaka nemu som spoznala samu seba, a začala sa na seba dívať inak. Úprimne sa teším z jeho aj môjho šťastia!