Zažili ste niekedy situáciu, keď vás nejaká nevinná poznámka od niekoho rozčúlila alebo vám navodila nepríjemné pocity? Zrejme vám niekto takpovediac „zatlačil nesprávne tlačidlo“, ktoré vo vás spustilo nevhodnú reakciu.

Emocionálne spúšťače sú presne takýmto typom „ tlačení tlačidiel“, ktoré v nás vznikli v situáciách, keď sme zažívali nejakú úzkosť, či inak nepríjemnú udalosť.

Mozog je totiž zložitý orgán, ktorý si pamätá množstvo vecí aj vďaka emóciám, ktoré máme spojené s určitou udalosťou, osobami či inými predmetmi. Preto vo svojich vnútrach tak nezmazateľne ukrývame všetky zlé, ale i dobré zážitky. Oba typy zážitkov sa nám v mysli dokážu vybaviť práve v tých situáciách, ktoré sú podobné tým z minulosti. Typ týchto spúšťačov sa líši od osoby k osobe a problém je ten, že nie vždy sa zjavia úplne „vhodne“.

Aké sú príklady niektorých emocionálnych spúšťačov?

Emocionálnu odozvu môžu napríklad vyvolať, ako som už spomenula vyššie, rôzne senzorické podnety.

Tu môže ísť o pohľady, zvuky alebo vône spojené so silnými emocionálnymi zážitkami, ktoré sa usadili v našich spomienkach. Môžu byť príjemné alebo znepokojujúce.

Osoba, ktorá napríklad zažila požiar a unikla o vlások popáleniu môže napríklad pri zacítení dymu prežívať stavy úzkosti.

V inom prípade si predstavte, že sa vám v detstve prihodila nejaká trápna situácia a zrazu boli na vás upreté všetky pohľady ľudí navôkol. Ak sa na vás náhodou podobným spôsobom v spoločnosti pozrie niekto iný, spustí to vo vás podobné pocity, lebo si myslíte, že ste sa zase strápnili.

Medzi ďalšie spúšťače môžeme zaradiť aj pocity opustenia či ignorovania.

Ľudia, ktorí v detstve zažili pocit odmietnutia alebo ignorovania, môžu pociťovať intenzívnu úzkosť ak ich niekto vylúči z kolektívu alebo bezdôvodne začne ignorovať. Tieto skúsenosti môžu vyvolať bolestivé spomienky na traumu. Niekedy dokonca zhoršujú duševné zdravie.

K ignorovaniu by som podotkla to, ako sa v tejto dobe technológií stalo akousi „bežnou“ praktikou, ktorá spôsobuje veľmi veľa nedorozumení.

Predstavte si, že niekomu napíšete k sviatku, alebo sa nachádzate v skupinovom čete, kde sa niekto neunúva zareagovať, alebo poďakovať, hoci s inými pred vami diskutuje jedna radosť.

V takomto prípade človek ani nemusí zažiť traumu z minula, ale daná situácia mu je naozaj nepríjemná, pretože správanie druhej strany je veľmi detinské a nevhodné.

Skutočne si neviem predstaviť situáciu, ktorá by sa takto odohrala naživo. Na internete sa to však deje často a ľudia to s ľahkosťou prehliadajú. Akosi sa zabúda, že hoci sme „online“ platí tu podobný bontón ako pri stretnutí tvárou v tvár. Je úplne pochopiteľné, že nie vždy sa dá odpovedať hneď. Ale keď sa tak nestane ani po niekoľkých hodinách, je ťažké na to nájsť ospravedlnenie.

A prečo chcem o tom písať?

Pretože chcem poukázať na to, že je to úžasný a najmä nenápadný spôsob ako medzi ľuďmi zasiať nesvár. A čím viac ho je, tým viac sa jeden druhému odcudzujeme. Takéto správanie sa totiž ľahko osvojuje bez výčitiek svedomia. Heslo manipulátorov je: Rozdeľuj a panuj!

Dnešné deti i tínedžeri sú pod väčším psychologickým tlakom, než akému sme boli ako deti vystavení my. A to vďaka týmto návykom.

 Ale k tomu sa v tomto článku dostanem ešte podrobnejšie.

Druhá strana mince emocionálnych spúšťačov

Opačný prípad emocionálnych spúšťačov nastáva vtedy, ako ho nechtiac spôsobíme my iným. Môže sa to stať pri rôznych udalostiach a nenesiete za to vinu. Lepšie povedané, nenesiete za to vinu vtedy, keď je to naozaj nevedome. Poukazujem na to preto, pretože sú medzi nami aj takí, ktorí dokážu iných vedome zasiahnuť poznámkou, o ktorej vedia, že inej osobe spôsobí nepríjemné pocity. Takýto typ správania je taktiež nevhodný a netaktný.

Do tejto skupiny emocionálnych spúšťačov by som nezaradila sarkazmus, ktorý trefne a vtipne odľahčí absurdnú situáciu a súčasne nezraňuje do hĺbky. Ale späť k spúšťačom.

Predstavte si, že ste v skupinke známych a spoločne rozoberáte bežné otázky života. Niekto zrazu zareaguje dotknutým emocionálnym spôsobom, akoby ste ho urazili. Tu to však nekončí. Ten človek sa začne správať tak, aby vás za vašu poznámku „potrestal“ a tak začne spochybňovať váš charakter, či hľadať spôsob aby vás nejakým spôsobom zosmiešnil.

Vy samozrejme v danú chvíľu absolútne nechápete náhle správanie tejto osoby, ktoré sa znenazdajky otočilo o 180 stupňov.

Podobné sa stalo aj mne.

V jednej z diskusií so svojimi známymi, ktorí sú o niečo starší ako ja sa začala rozoberať téma veku, elánu do života a pohľadu na seba samého. Prekvapil ma ich postoj. Začali o sebe rozprávať dosť negatívne. Debata sa skrátka stáčala smerom k tomu, ako sa cítia neatraktívne, a že to najlepšie majú za sebou. Som typ osoby, ktorý sa vždy snaží nejak vylepšiť náladu ľudí okolo. Je to moja prirodzenosť. Sama sa potom v takej spoločnosti cítim lepšie.

Nebránim sa tomu pochváliť svojim kamarátkam účes, pekné oblečenie alebo ich kuchárske umenie. Moje pochvaly sú vždy úprimné a potešia.

Z toho dôvodu som nepochopila ich vnímanie, keďže už majú všetky odrastené deti, dostatok financií, stálu prácu a zdravie im slúži.

Pokojne som si teda vypočula ich ponosovanie a potom som len dodala pozitívnu poznámku typu:

„Nevidím dôvod, prečo by som sa vo svojich 40-tich rokoch mala začať správať, že sa chystám umrieť“ „vy snáď áno?“ a „že veď je to predsa o postoji“.

Ďalej som podotkla, že "mám práve pocit, akoby som chytila druhý dych, pretože si so svojimi skúsenosťami a múdrosťou, ktorú v živote získame práve už v tomto veku nezaťažujeme život trápením sa nad hlúposťami. Teším sa z toho, že som staršia, aj starnúť sa dá predsa s gráciou“!

A zrazu BOOM! Namiesto dobre myslenej, povzbudivej poznámke, aby sa na to pozreli inak som spustila u niekoho vlnu.

Jedna z mojich známych zareagovala otázkou, ktorej urazený tón mi dodnes rezonuje v ušiach:

„Tým chceš povedať, že my sme už staré“?

Všetko stíchlo. Keď to teraz píšem, zadržiavam smiech. Nie výsmech! Ale smiech z tej absurdnej situácie a úplného šoku z tejto otázky.

Vtedy som sa jej iba spýtala, že z akého dôvodu tak reagovala, pretože som nič také predsa nepovedala.

Ba práve naopak! Keďže som schopná vo svojom veku povedať, že sa necítim stará, tak predsa ani ony, len o pár rokov staršie by sa tak cítiť nemali.

Z tejto reakcie sa dá pochopiť niečo ako neisto sa niekto cíti, keď iný zo skupiny vyjadrí rozdielny názor. Tá osoba, v ktorej ste nevedome zatlačili na tlačidlo to vníma tak, že ste sa jej vysmievali, a opovážili sa cítiť lepšie ako ona. Inými slovami asi ako:

Ako to, že nám odmietaš pritakať?

Cítiš sa viac ako my?

Áno, i taká je ľudská myseľ. Prečo?

Niektorých ľudí, dokáže iritovať aj vaše pozitívne myslenie. Znamená to, že sa odmietate s nimi plaviť na vlne negativity, kde sa vás snažia stiahnuť dolu. Vašim postojom ich namiesto dobre myslenej poznámky nepovzbudíte, ale naopak vyvoláte nepríjemné pocity typu:

„Ty sa cítiš dobre a preto ja sa musím cítiť zle.“

Dôjdu teda k záveru, že tie zlé pocity ste im museli spôsobiť vy. Pravdou však je, že si ten nepríjemný pocit vytvárajú sami svojim vlastným postojom. To si však málokedy uvedomia.

V tomto prípade to našťastie nakoniec dopadlo tak, že sa veci dali do poriadku a žiadny koniec kamarátstva sa nekonal. Skôr sa naše kamarátstvo posilnilo.

Horšie nastane v prípade, keď v spoločnosti niekoho začnete mať pocit, že si nielen musíte dávať pozor na to, čo poviete, ale ste aj nespravodlivo osočovaní. Takýto typ priateľstva je najlepšie ukončiť.

Ignorovať toxickú osobu aby ste si ochránili svoje mentálne zdravie je totiž niečo úplne iné.

Ako sa pokúsiť eliminovať emocionálne spúšťače?

Keď nastane situácia, kde sa cítite dotknutí, alebo máte pocit, že bolo niečo mierené proti vám, pokúste sa najskôr ukľudniť. Rozbúrená myseľ je totiž nevyspytateľná. Je to presne tak ako s rozvírenou hladinou vody. Odraz na takejto hladine je veľmi pokrivený a skreslený. Jednoducho nezodpovedá realite.

Spýtajte sa sami seba:

• Prečo daná situácia spúšťa vo vás reakcie, ktoré cítite?
• Pripomína vám to nejakú udalosť z minulosti?
• Keď sa ukľudníte, pokúste sa namiesto náhlej „reakcie“ skôr zaujať nejaký postoj a „odpovedať“ na situáciu, ktorá sa deje.
• Ak si myslíte, že bolo niečo mierené konkrétne proti vám, kľudne sa na to spýtajte.
• Ak je to možné, pokúste sa odľahčiť situáciu humornou odozvou. (z vlastnej skúsenosti viem, že vtedy sa roztápajú všetky ľady)

Takýmto spôsobom sa pokúsite zlé spúšťače nahradiť efektívnou, kľudnou komunikáciou. Takto často aj zistíte, že si niektoré veci netreba brať príliš osobne. Časom si takýto postoj zaužívate a v budúcnosti sa vyhnete ďalším nedorozumeniam.

Ak sa takéto situácie opakujú často, nie je žiadnou hanbou vyhľadať i odbornú pomoc pri liečení zakorenenej traumy.

Emocionálny detox a poriadok mysle

Dokázať si liečiť traumy, utriediť si myšlienky a schopnosť vedieť sa odpojiť od tlaku okolia nie je ľahká záležitosť. V dnešnej dobe je to oveľa ťažšie ako kedysi. Rušivých elementov a odpútavačov pozornosti pribúda. Ľudia v sebe začali pestovať nevraživosť, súťaživosť a hru na to, kto je viac. V dobe smartfónov, ktoré nám paradoxne mali napomôcť spojiť sa, je to presne naopak.

Z ľudí sa stali akýsi zombíci bez úsmevu blúdiaci po uliciach, zahľadených do malej obrazovky. 

Čakajú na odpoveď, na lajk, na novú klebetu alebo niečo, čo ich zase naštve. Pretože aha, niekto zase uverejnil fotky z dovolenky, iný si zase kúpil nejaké značkové oblečenie a mohla by som pokračovať dookola. Veci sa robia mechanicky bez toho, aby sa nad nimi aj trochu premýšľalo.

Spýtam sa. Je náš život naozaj o tom?

Všetky tieto veci sú tu na to, aby nám nejakým spôsobom uľahčili život. Ľudia sa však naučili ich využívať tak, aby si jeden druhému spôsobovali bolesť. Síce je to smutné, ale faktom je, že niektorí z nás nachádzajú istú formu uspokojenia z nešťastia ostatných. Je to akási novodobá forma týrania.

Príbeh hryzúceho žraloka

Celkom nedávno mi neunikol pozornosti jeden dokument o žralokoch. Vedcov zaujal fakt, že v určitej oblasti oceánu sa žraloky začali chovať veľmi nezvyčajne. Obavy a záujem o skúmanie chovania žralokov sa zvýšil potom, čo pribúdali napadnutia delfínov ale i ľudí týmito predátormi.

Vedci zistili, že toxický odpad plávajúci v mori, ktorý žraloci strávia, vytvára problémy v ich tráviacom systéme a mozgu. Výsledkom je, že takto zatoxikovaný organizmus žraloka núti hrýzť a napádať všetko čo mu príde do cesty.

Prečo to spomínam?

Pretože je to veľmi podobné dnešnému ľudskému správaniu. Človek, ktorého nevie nič uspokojiť vyhľadáva potešenie v ubližovaní ostatným. Tým však svoj hlad neutíši, pokiaľ neutriedi svoje myšlienky a neurobí si poriadok okolo seba.

Rozdiel medzi nami a žralokmi je však ten, že chudák žralok je v tom probléme nevinne. On toxicitu nespôsobil. Ale my ľudia ju spôsobujeme a ešte sa potom čudujeme, prečo je náš svet taký. Konzumný spôsob života prevalcoval naše životy.

Komunikácia a pocit rovnocennosti ako opak ignorovania a odmietnutia

Každý z nás sa v živote dostane do situácií, ktoré sa mu zakorenia hlboko v srdci. Náhle zažívate pocity jednoty a uvedomenia. Teda ak sa na ne dokážete tak pozrieť, pretože veľa závisí od nastavenia. Nebolo tomu inak ani u mňa.

Strávila som niekoľko rokov v cudzine. V Nemecku som pár rokov navštevovala jazykovú školu, kde sa stretávalo niekoľko kultúr. Spájalo nás to, že sme sa všetci plavili na jednej lodi. Začínali sme tam odznova. Učili sme sa komunikovať, rozprávali o svojich krajinách a ostávali fascinovaní našimi odlišnosťami.

kamaráti zo školy - Frankfurt am Main

Po celý ten čas sme sa k sebe správali s rešpektom. Nikto nikoho neurážal. Mám pocit, že sme k sebe pestovali hlbokú empatiu, lebo sme vedeli, že sme ďaleko od domovov. Niektorí preleteli pol zemegule a začínali žiť odznova. 

Z mesiaca na mesiac sa naše zoskupenia menili a my sme na konci každého roka organizovali v triede rozlúčky. Každý z nás priniesol druh jedla blízky jeho krajine a popriali sme si to najlepšie na našej ceste. To sú momenty, ktoré sa mnou zostanú navždy! Mnohých z nich už možno nikdy nestretnem. S niektorými sa aj po rokoch odsťahovania z cudziny radi stretneme.

kamarátka z Vietnamu Phuong Lee a kolektív - Frankfurt am Main

Ešte aj naši nemeckí lektori, známy svojou určitým profesionálnym odstupom mali slzy na krajíčku, keď sme zo školy odchádzali.

Pýtam sa. Prečo je to ťažké sa na seba pozerať takto aj vtedy, keď sme doma?

Kultúra dominátorov sa nás všetkých snažila udržať v strachu, aby sme si vybrali bezpečnosť namiesto rizika, rovnosť namiesto rozmanitosti. Preniesť sa cez ten strach, zistiť, čo nás spája, čerpať z našich rozdielov; toto je proces, ktorý nás zbližuje, ktorý nám dáva svet zdieľaných hodnôt, zmysluplnej komunity."

Bell Hooks

"Všetci sú miesení z rovnakého cesta, ale nie pečení v tej istej rúre."  

Židovské príslovie

Neopodstatnené a nevysvetlené ignorovanie je úžasnou taktikou ako dať druhému pocit, že nie je dôležitý. Je to akýsi klamlivý pocit moci, ktorý je však len úbohou zásterkou vlastnej neistoty, skrytej nevraživosti a nadobudnutia mylného pocitu „pokorenia iného“. Je to známa manipulatívna technika.

Takíto ľudia do vášho života nepatria. A tak ako sa oni zachovali k vám, máte právo i vy sa k takémuto správaniu otočiť chrbtom a odkráčať nie pokorení,  ale posilnení tým, že ste sa zbavili ďalšej toxicity vo vašom živote.

Vo veľkej miere mávam našťastie okolo seba ľudí, ktorí ma napriek môjmu niekedy odlišnému názoru a charakteru majú radi. Hádky a nevraživosť nevyhľadávam, hoci nie vždy súhlasím s tým, čo počujem. Aj pri rozdielnosti názoru sa dá efektívne komunikovať. A ten, kto komunikovať nevie, je to jeho smola.

"Tajomstvo, Alica, je obklopiť sa ľuďmi, ktorí rozosmejú tvoje srdce. Len vtedy nájdeš krajinu zázrakov."

z Alici v krajine zázrakov

Lewis Carrol

A čo vy? Máte podobnú skúsenosť? Kľudne vyjadrite svoj názor v komentári pod článkom.

Zdroje: 

https://www.verywellmind.com/what-does-it-mean-to-be-triggered-4175432

https://teachingselfgovernment.com/parenting-blog/good-triggers-vs-bad-triggers-and-calm-communication-skills/