Žijeme v zvláštnej dobe, keď sa najsilnejším sociálnym tmelom v kolektívoch stalo spoločné sťažovanie sa.

Akoby existovalo nepísané kmeňové pravidlo:

Poďme sa spoločne posadiť a hodinu rozoberať, aký je život ťažký, ako nás všetko bolí, ako starneme, ako sa niektorým zarezáva spodné prádlo do tuku, čo sme nestihli a podobne.

V niektorých kolektívoch sa rozoberanie vlastných nedokonalostí stáva spôsobom, ako si ľudia vytvárajú pocit spolupatričnosti.

Lenže čo sa stane, ak do tohto klubu odmietnete vstúpiť?

Nedávno som si uvedomila fascinujúci a zároveň smutný paradox. Keď prídete do ženského kolektívu s nastavením, že chcete druhých dvíhať, keď na každej žene úprimne hľadáte jej prednosť, povzbudzujete ju a snažíte sa priniesť svetlo, často narazíte na neviditeľný, no o to jedovatejší múr.

Je to zvláštne nie?

Samozrejme, nikto z nás nemá každý deň perfektný, ani zdravie, či dokonalý život. Ide však o to, že pitvať sa vo svojich starostiach na každom stretnutí, alebo čo je ešte horšie, rozoberať a odsudzovať niekoho, kto žije inak ako my, či vytvárať klebetením o ňom nezdravé reči..

To v poriadku nie je!

Niektorí ľudia sú žiaľ nastavení tak, že poukazovaním a zhadzovaním iného sa snažia pozdvihnúť seba.

Ak oslobodíte samú seba od povinnosti zúčastňovať sa na týchto rituálnych ponosách, automaticky dostanete nálepku.

Zrazu ste tá „povýšená“. Tá, ktorá sa robí lepšou. Je to však hlboké nepochopenie.

To, že odmietam sedieť v kruhu a pestovať si komplexy, neznamená, že mám život jednoduchý. Vôbec nie. Ktorá z nás ho má?

Aj ja zažívam ťažké dni, aj ja mám svoje problémy a výzvy, s ktorými musím bojovať. Rozdiel nie je v tom, čo prežívame, ale v tom, ako sa k tomu staviame. Ja som si skrátka vybrala, že nebudem dobrovoľne strácať energiu vylievaním žlče a rozoberaním toho, čo by som si priala inak. A ak niečo chcem inak, skúšam to zmeniť!

A práve toto rozhodnutie okolie často neodpúšťa. Niekedy môže odlišný prístup k životu v druhých vyvolať nepohodlie alebo pocit, že ich vlastné voľby sú spochybňované, aj keď to nebolo zámerom.

Pasívna agresia v kolektívoch býva často nenápadná. Prichádza ako nenápadné vyčleňovanie, utrúsené poznámky alebo okaté, teatrálne vyzdvihovanie niekoho iného za úplnú banalitu, len aby vám skupina ukázala:

„Ju máme radi, lebo je jednou z nás, ale ty k nám nepatríš.“

A tu sa dostávame k ďalšiemu zvláštnemu javu, ktorý sa v týchto skupinách objavuje:

Niekedy sa stane, že aj obyčajná pochvala niekoho urazí. Nie preto, že bola zlá alebo nevhodná, ale preto, že v tej druhej žene otvorí miesto, ktoré ju bolí. Je to taká tá detská psychológia zo školy - tam, kde sme sa učili, že ten, kto chváli, je „hore“, a ten, kto je chválený, je „dole“.

A tak aj úprimná pochvala môže paradoxne v niekom vyvolať pocit porovnania, nie povzbudenia.

Na základe toho sa v niektorých kolektívoch viac ocenia prihorené koláče, než dobre navarený guláš. Nie preto, že by boli lepšie. Ale preto, že sú bezpečnejšie. Nevyvolávajú porovnávanie ani nepohodlie z kontrastu. A zrazu sa celé stretnutie zmení na rituál pretvárky a nenápadne tvorenej hierarchie.

Je zaujímavé, ako si niekedy neuvedomujeme, že neustálym zameriavaním sa na svoje nedostatky môžeme oslabovať nielen vlastnú sebadôveru, ale i sebavedomie iných.

A keď už sme pri týchto ženských rituáloch a malých hierarchiách, dovolím si jednu malú odbočku, ktorá to celé odľahčí.

Nie preto, aby sme sa smiali ženám či mužom, ale aby bolo jasné, čo tým chcem povedať. Lebo každé zamyslenie nad tým, čo nám vadí, čo nás spúšťa, čo nás zraňuje alebo čo by sme možno potrebovali spracovať a vylepšiť, začína presne u nás - v našom vnútri.

Nie v kolektíve. Nie v kruhu. Ani nie v tom, čo robia iní.

A zatiaľ v niektorých mužských kruhoch…Kým niektoré ženy rozoberajú vrásky, tukové vankúšiky a katastrofické scenáre starnutia, v mužskom svete prebieha celkom iný rituál.

Nie lepší. Nie horší. Len rovnako zvláštny. Je to tichý reset.

Mužský kruh totiž funguje podľa iného operačného systému. Kým ženy často verbalizujú, muži sa odmlčia. Všetci sedia. Nikto nič nehovorí. Nikto nič nevysvetľuje. A zrazu...

každý presne vie, že niečo nie je v poriadku

Pustovnícky mód

Prvým príznakom vnútorného otrasu býva brada. A to nie hocijaká brada!

To je brada, ktorá hovorí:

„Aktuálne prebieha spracovanie existencie. Prosím, nevypínajte zariadenie.“

Čím dlhšia brada, tým hlbšia filozofická kríza...

Strategické zmiznutie

Žena si potrebuje niečo prehovoriť. Muž potrebuje niekam zmiznúť. Kde?

Do lesa. Do garáže. Do dielne. Na ryby.

Alebo do miestnosti, kde už tri hodiny drží v ruke skrutkovač a tvári sa, že rieši dôležitý projekt. V skutočnosti rieši život. Len veľmi komplikovaným spôsobom.

Archetyp jaskyne

Kým ženy niekedy analyzujú svoje pocity do posledného detailu, muž ide do jaskyne. Nie skutočnej. Psychologickej.

Tam sedí, hľadí do diaľky a spracováva otázky typu:

Kam sa podel môj životný smer?

Prečo ma prestalo baviť to, čo ma kedysi bavilo?

A potrebujem naozaj ďalší aku-vŕtač?

(Posledná otázka býva zvyčajne najťažšia)

Návrat z hôr

A potom sa jedného dňa objaví. Oholený. Ostrihaný. Voňavý. S novou energiou.

Nikto nevie, čo sa v jaskyni odohralo. Nikto sa nepýta.

Existuje tichá spoločenská dohoda, že mužská psychologická rekonštrukcia prebehla úspešne a systém je opäť online. Žena sa naňho pozrie a len si pomyslí:

„Aha. Vyšiel z jaskyne.“

Malé upozornenie na záver

Aby sme boli spravodliví, ani jeden z týchto prístupov nie je dokonalý. Jedna skupina má niekedy tendenciu rozoberať problémy donekonečna. Druhá sa tvári, že žiadne problémy neexistujú. A to teda tiež nie je vždy výhra!

Pravda, ako zvyčajne, býva niekde medzi kruhom a jaskyňou.

Takže späť k ženám...

Kedy treba z takýchto "koláčových" debát okamžite odísť?

(Tip pre vás)

Najhoršie na takomto kruhu je to, že sa v ňom často neposilňuje odvaha ani rast, ale skôr bezmocnosť a rezignácia.

Ak sa nejaká žena cíti lepšie len preto, že sa niekomu nenápadne vysmeje, alebo si buduje vlastnú istotu tým, že vás straší vetami typu:

„Však počkaj, aj teba to čaká, už sme staré a bude to len horšie...“, v skutočnosti vás môže sťahovať do stavu bezmocnosti.

Áno, všetci starneme, to je nezvrátiteľný fakt. Telo každej z nás reaguje inak. Avšak to, ako sa k tomu postavíme, mení všetko.

Nezabúdajte na jednu zásadnú vec: Vy nie ste ona. Každý z nás je individuálne iný. Každý máme vlastné telo, vlastnú genetiku, vlastnú myseľ a vlastnú životnú cestu. Neplatí na vás automaticky to, čo platí na väčšinu.

Hoci nemáme pod kontrolou všetko, čo nám život prinesie, do veľkej miery môžeme ovplyvniť svoj postoj k zmenám a spôsob, akým sa o seba staráme.

Vy však máte právo vybrať si niečo úplne iné. Je preto úplne v poriadku, ak sa v takomto kolektíve žien, ktorých pohľad na život je výrazne odlišný od vášho necítite dobre.

Buďte k sebe úprimná - vedľa koho by sa v takom prostredí cítil dobre človek, ktorý chce rásť a žiť v radosti? Nikto.

A tak možno prídete aj na to:

že niekedy je aj dobré zostať nachvíľu iba sama so sebou, a skúsiť sa zamyslieť bez rušivého okolia. Často môžeme prísť aj na iný smer, ktorý nás vyvedie von z jaskyne.

Negatívne nastavené okolie vás totiž z cyklu nevyvedie. Len vás utvrdí v tom, že s vašou situáciou nič neurobíte.

Záver

Ak vo svojom okolí zažívate niečo podobné, neberte si to osobne. Za uštipačnosťou, kritikou alebo neustálym sťažovaním sa často bývajú nenaplnené potreby, frustrácia alebo osobné zápasy, ktoré navonok nevidíme. Každý má presne takú kapacitu, na akú momentálne dorástol.

Nemusíte všetko vydržať, nemusíte nič vysvetľovať a nemusíte v takýchto kruhoch zostávať. Držte si svoje nastavenie mysle, aj keď je to niekedy osamelá cesta.

Žiť život s hlavou hore a s úctou k sebe samej stojí za to.

„Patina nie je znak úpadku. Je dôkazom života, ktorý bol prežitý.“

Zdroj obrázkov: Canva AI / prompt