Každá cesta začína túžbou po svetle. Kráčame po nej s nádejou, že nás povedie k pravde, pokoju a spojeniu. No na tejto ceste sa objavujú aj miesta, kde sa svetlo láme – ako keď slnečný lúč dopadne na hladinu vody a vytvorí obraz, ktorý je krásny, ale klamlivý.

Niektoré stretnutia sú ako zrkadlá, ukazujú nám, čo v sebe nosíme. Iné sú ako tiene, skúšajú, či vieme rozlišovať medzi tým, čo je skutočné, a tým, čo je len odrazom našich túžob.

Kde sa v našich stretnutiach končí hra a začína vážnosť?

Možno tam, kde smiech prestáva byť mostom a stáva sa zbraňou.

Kde je hranica medzi výsmechom a prijatím?

V okamihu, keď slová už neodľahčujú, ale zraňujú.

A kde stojí rešpekt oproti odmietnutiu?

Na tenkej čiare, ktorá sa mení podľa pohľadu. Raz je to otvorená náruč, inokedy chladná stena.
Život nás učí, že tieto hranice nie sú nakreslené v piesku, ale v srdci. Sú pohyblivé, krehké, a predsa určujú, či kráčame cestou porozumenia alebo cestou osamelosti.

Keď si ego oblečie šaty svetla

Na spirituálnej ceste je ľahké uveriť, že všetko, čo sa leskne, je zlato. Ale svetlo, ktoré nie je ukotvené v pravde, sa skôr či neskôr zmení na tieň.

Ego je ako herec, ktorý si oblečie kostým sprievodcu. Vie hovoriť správne slová, vie sa tváriť, že vedie druhých. Ale jeho kroky smerujú k pódiu, kde chce potlesk, nie k tichu, kde rastie pokora.

Na ceste stretneme ľudí, ktorí nás oslovia svojimi slovami, gestami či symbolmi. Možno nás sledujú, možno nás skúšajú. Nemusí to byť vždy zo zlého úmyslu, ale preto, že sami hľadajú odpovede. Niekedy sa ich kroky opakujú, ako vzorce, ktoré nosia už dlho. Možno je v tom túžba po spojení, možno hlad po uznaní. Nie je našou úlohou súdiť, ale naučiť sa rozlišovať, kde končí inšpirácia a začína hra ega.

Symboly môžu byť svetlom, ale aj tieňom. Keď ich nosíme z vlastnej pravdy, stávajú sa koreňmi našej identity. No keď si ich berieme z cudzej záhrady, môžu byť len maskou, ktorá zakrýva prázdnotu. Tieň sa rád oblieka do šiat svetla, a práve vtedy je najťažšie rozlíšiť, čo je skutočné a čo je len hra obrazov.

A Ilúzia dokáže byť ako fatamorgána na púšti. Z diaľky vyzerá ako oáza, no keď k nej prídeme, zistíme, že je to len obraz našej túžby po vode.

Kapverdy (ostrov Sal) - Afrika - fatamorgána

Niektoré vzorce sú ako stopy v piesku. Opakujú sa, aj keď ich vietor času na chvíľu zakryje. Keď sa pozorne zahľadíme, vidíme, že kroky, ktoré nás chcú zviesť z cesty, už viedli niekoho pred nami. Možno nejde o náhodu, ale o naučený tanec ega, ktorý skúša, či sa necháme viesť.

Rozlišovanie je umenie zastaviť sa a spýtať sa: kráčam sama, alebo som len súčasťou niekoho choreografie? A zrazu môžete zistiť, že ste sa ocitli v skupine "nastajlovaných" figúrok hrajúcich podivnú hru pre kráľa ega.

Áno, aj takto nejak si ľudia "sabotujú" vzťahy okolo seba. Opakovaním tých istých vzorcov, jednoducho zo strachu seba samého, potrebujú vytvoriť klamlivú kontrolu nad ostatnými.

Nikdy som sa nesnažila niekoho zmeniť na svoj obraz, ani ho súdiť podľa svojich mierok. Každý má právo vyjadriť svoju jedinečnosť.

No niektorí si môžu budovať imidž napodobňovaním druhého, lebo veria, že tým získajú isté výhody. Neuvedomujú si však, čo všetko prináša táto voľba.

Karma nie je trest - je zrkadlo. Ilúzia sa skôr či neskôr rozpadne, pretože cesta, ktorú si si privlastnil, nie je tvoja. Temnota, ktorá sformovala svetlo, ktoré si chcel vziať, sa stane aj tvojím bremenom. A čo ak nie si pripravený niesť daň za svetlo, ktorou je nazretie do temnoty? 

To je otázka na zamyslenie!

Si na to pripravený?

Každý z nás si musí prejsť vlastnú cestu k svetlu, inak sa stratíme v tieni, ktorý sme si sami vybrali.

Keď sa postavíš v prvom rade svojej vlastnej „temnote“, je menej pravdepodobné, že ju budeš premietať na ostatných, čo vedie k súcitnejšiemu a menej kritickému pohľadu na ich problémy. Človek, ktorý odmieta tieň, riskuje, že ho bude projektovať na iných (kritika, konflikty) alebo, že sa jeho potlačené časti prejavia deštruktívne! Aj taký vie byť neuvedomelý cisár!

Lekcia rozlišovania

Skúsenosť ma na mojej ceste naučila rozlišovať. Naučila ma, že nie každý, kto hovorí o láske, ju aj žije. Že nie každý, kto sa tvári ako sprievodca, kráča cestou pokory.

Rozlišovanie je ako svetlo lampy v noci. Neosvieti celú cestu, ale ukáže ti, kam položiť ďalší krok.

Ako si chrániť svoje svetlo?

Ak si na ceste hľadania, pamätaj:

• Pozoruj činy, nie len slová. Slová sú ako vietor – ľahké, prchavé. Skutky sú ako korene – ukazujú, kde strom naozaj stojí.
• Chráň svoju energiu. Nie je sebecké povedať „dosť“. Strom, ktorý dáva všetky svoje listy, zostane holý.
• Dôveruj svojej intuícii. Je ako kompas – tichý, ale presný.
• Nepodceňuj hranice. Aj rieka má brehy, aby sa nerozliala do chaosu.
• Nehľadaj spasiteľa. Pravý sprievodca ťa nikdy nebude držať v závislosti.

Skúška, ktorá posilňuje

Nie je hanbou uveriť vo svoje sny, ktoré by sa mohli stať pravdou. Hanbou by bolo pokúsiť sa nevidieť pravdu, keď sa ukáže. A tak ďakuj aj za túto skúsenosť, lebo ťa učí stáť pevnejšie vo svetle, ktoré je tvoje.

Na ceste rastu sa stretneme aj so skúškami. Nie sú tu preto, aby nás zlomili, ale aby nás naučili vidieť jasnejšie. Sú tu preto, aby sme pochopili, že skutočné svetlo nepotrebuje dokazovať svoju silu – ono jednoducho je.

Sila nie je v tom, čo vidíme na povrchu, v listoch, ktoré sa chvejú vo vetre. Sila je v koreňoch, ktoré sa ukrývajú v tichu zeme. Aj my máme svoje korene – skúsenosti, hodnoty, vnútornú prácu, ktorá nás drží pevne, keď príde búrka. No aj strom s hlbokými koreňmi môže cítiť krehkosť, keď sa otvorí slnku. A práve v tejto otvorenosti je riziko aj krása.

Každý z nás má v živote právo dostať šancu. Niektoré prídu ako tiché lúče svetla, iné ako búrky, ktoré preveria našu odvahu. Je na nás, ktoré z nich uchopíme a premeníme na cestu vpred – a ktoré necháme odísť, aby sa stali súčasťou cyklov, ktoré sa budú opakovať, kým ich nepochopíme. Život je učiteľ, ktorý sa nikdy neunaví klásť rovnaké otázky, kým nenájdeme odpoveď v sebe.

A ego?

Ego máva často chladný hlas,
tichý ako vietor v prázdnej sieni.
Šepká ti sľuby, čo pália,
láka ťa k trónu, ktorý nie je tvoj.

Rado sleduje tvoj pád,
keď kráčaš po moste z ilúzií.
Vidí ľudí v tieni klamu,
a smeje sa, keď veria jeho hre.

Túži po kráľovstve,
kde ty si sluhom a ono pánom.
Koruna z pýchy ti padá na čelo,
kým sa pýtaš:
„Kto vládne? Ja, alebo ono?“

Zdroj obrázkov: Canva (AI) / Autor