Stáva sa mi, že sa niekedy uprostred dňa zastavím a uvedomím si, ako málo potrebujem k navodeniu pocitu šťastia. Je to teplo slnka na pokožke. Vôňa zeme po daždi. Dotyk trávy pod bosými chodidlami. Hlavu opretú o mužské rameno. A niekedy len tichý pocit, že som presne tam, kde mám byť...

V týchto momentoch sa svet na chvíľu spomalí. Nepotrebujem veľké odpovede ani duchovné teórie. Nepotrebujem hľadať znamenia vo hviezdach. Stačí mi cítiť. A práve vtedy si uvedomím, ako veľmi nás moderný svet učí vzdialiť sa vlastným zmyslom.

Psychológia pozná pojem slova alienácie, teda odcudzenia. Stav, v ktorom sa človek postupne vzďaľuje sebe samému, svojmu prežívaniu, telu, emóciám či vlastnému životu. Kedysi sa tento pojem spájal najmä s odcudzením v práci alebo v spoločnosti. Dnes však nadobúda aj jemnejšiu podobu. Stále viac ľudí prestáva byť doma vo vlastnom vnútri.

Paradoxne sa to niekedy deje práve vtedy, keď sa snažia nájsť svoju duchovnú cestu.

Nie všetko, čo sa tvári duchovne, nás približuje k sebe samým. Niekedy je spiritualita len sofistikovanejšou formou úteku. Kedy?

• Keď človek dokáže rozprávať o energiách, ale nevníma, že je vyčerpaný
• Keď hľadá odkazy vo vesmíre, no prehliada signály vlastného tela
• Keď túži po osvietení, ale stráca schopnosť byť prítomný vo vlastnom živote

Sociálne siete sú plné príbehov o výnimočných bytostiach, elfkách, vílach, hviezdnych semienkach či bytostiach z iných dimenzií.

Nie je na nich nič zlé, pokiaľ zostávajú symbolom alebo poetickou metaforou. Problém však nastáva vo chvíli, keď sa z nich stane náhrada identity. Keď človek začne veriť, že duchovný rast znamená vzďaľovať sa od svojej ľudskosti. A práve tu Kňažka tela kráča opačným smerom. Neprestáva vzhliadať k hviezdam. Len nezabúda cítiť pôdu pod nohami.

Už starovekí Kelti chápali niečo, čo sme my možno cestou histórie stratili. Kelti neoddeľovali človeka od prírody, telo od duše ani hmotu od posvätného.

Zem pre nich nebola prekážkou duchovného života. Bola jeho súčasťou. Posvätnosť sa neukrývala v úniku od reality, ale v hlbokom prežívaní reality samotnej. Možno práve preto ma priťahuje archetyp Kňažky tela.

Nie ako ďalší ideál, ktorým by sa žena mala stať. Nie ako duchovný titul. Skôr ako pripomienka, že naše telo nie je prekážkou na ceste k duši. Je jej najvernejším sprievodcom. Vie jej ukázať, ako sa dotýkať výšin, ale nikdy by ju nemal zviesť z návratu domov.

Naša túžba po presahu je prirodzená. Hľadáme ho v pohľade na nočnú oblohu, v meditácii, v tvorbe, v tichom rozhovore s vlastnou dušou, ktorý nás môže preniesť za hranice každodennosti. To všetko patrí k ľudskej skúsenosti! 

Avšak pravé ženstvo nie je o odmietaní spirituality ale ani o odmietaní tela. Nie je ani o tom, že si vyberieme jednu stranu a druhú označíme za menejcennú. Skutočná ženská sila vzniká práve v okamihu, keď medzi nimi prestaneme robiť hranice.

A práve to sa pri alienácii deje veľmi často. Keď sa žena postupne odpojí od seba samej, začne hľadať útechu vo svetoch, ktoré jej ponúkajú únik od bolesti, neistoty alebo každodennosti. Namiesto hlbšieho prežívania života teda nastáva pravý opak.

Žena v odcudzení postupne stráca kontakt so svojím telom, so zemou pod nohami, so vzťahmi okolo seba aj s obyčajnou realitou, v ktorej sa odohráva jej skutočný príbeh. Často nie zo slabosti, ale z túžby po niečom väčšom. Po zmysle, ktorý by vysvetlil jej bolesť, jej hľadanie aj jej miesto vo svete. A práve tam môže nenápadne vzniknúť ilúzia, že odpovede sa nachádzajú niekde ďaleko, hoci ich život celý čas zapisuje priamo pod jej kožu.

Náš život na zemi je vzácny. Nedá sa prežiť v predstavách o budúcnosti ani v ilúziách o vlastnej výnimočnosti. Nedá sa odložiť na čas, keď budeme dokonalejšie, múdrejšie alebo duchovnejšie. Odohráva sa tu a teraz. V našom tele, v našich vzťahoch, v našich každodenných rozhodnutiach. Čakať na ideálny život je niekedy najistejší spôsob, ako prehliadnuť ten skutočný.

Návrat k sebe nevyžaduje niečo výnimočné. Zriedka prichádza ako veľké osvietenie. Často začína oveľa jednoduchšie. Tým, že sa žena opäť naučí vnímať a používať svoje zmysly.

Začne intenzívnejšie vnímať chuť jedla. Všimne si únavu, ktorú celé dni ignorovala. Vyhľadá pokoj a bezpečie v blízkosti človeka, pri ktorom nemusí nič dokazovať...

Návrat k sebe sa nezačína v hlave

Začína sa v tele.

Možno práve preto staré kultúry považovali zmysly za bránu k múdrosti. Neboli prekážkou duchovného života. Boli jeho súčasťou. Každý nádych, každý krok po zemi, každý vedomý dotyk pripomínal človeku, že patrí sem. Do života, prírody a do vlastného tela. A práve vo vzťahoch sa mnohé z týchto právd ukazujú najjasnejšie.

Kňažka tela sa nespoznáva v samote lesa, ale aj vo vzťahu.

Vo svete plnom návodov na vzťahy sa niekedy zabúda na niečo jednoduché. Že predtým, než začneme analyzovať komunikáciu, vzorce správania či kompatibilitu partnerov, naše telo už dávno vie, čo prežíva.

Pri niektorých ľuďoch sa naše ramená uvoľnia. Dych sa prehĺbi. Myseľ stíchne. Pri iných sa v tele objaví nepokoj, ktorý nedokážeme vysvetliť. Nie je to v tom mágia. Ani schopnosť čítať energie.

Je to prítomnosť

Žena, ktorá je v kontakte so svojím telom, nepotrebuje vedieť všetky odpovede. Vie však vnímať, kedy sa jej duša rozťahuje a kedy sa zmenšuje. Kedy môže byť sama sebou a kedy sa nevedomky stráca.  Nie preto, že by bola obdarená nadprirodzenými schopnosťami. Ale preto, že ešte nezabudla počúvať. A aj to sa v dnešnom svete začína považovať za mágiu, hoci je to len schopnosť, ktorá nám bola daná od narodenia.

Pre vnímavú ženu sa práve preto zdravé partnerstvo nezačína dokonalou kompatibilitou. Začína sa pocitom bezpečia. Tichým vedomím, že vedľa druhého človeka nemusí nič predstierať. Že môže zložiť brnenie, stíšiť neustálu ostražitosť a jednoducho byť.

Keď sa žena skutočne spojí sama so sebou, prestáva hľadať vzťah ako únik pred samotou alebo potvrdenie vlastnej hodnoty. Začína ho vnímať ako priestor rastu, blízkosti a spoločného prežívania života.

A možno práve preto príde na to, že:

Najväčším dôkazom uzemnenia nie je schopnosť meditovať. Je to schopnosť milovať.

Medzi nebom a zemou

Koruna stromu sa môže dotýkať neba len preto, že korene zostávajú hlboko v zemi. Rovnako aj žena. Čím vyššie sa dotýka hviezd, tým hlbšie potrebuje cítiť spojenie sama so sebou.

Problém nevzniká vtedy, keď sa dotkneme výšin. Vzniká vtedy, keď v nich chceme zostať a odmietneme sa vrátiť späť na zem.

To isté platí aj pre archetyp Matky.

Mnohé ženy boli vedené k tomu, aby sa starali o druhých. Schopnosť vyživovať, podporovať a vytvárať bezpečný priestor je nádherným darom ženského princípu. Každý dar má však aj svoj tieň.

Niekedy sa totiž starostlivosť pomaly zmení na seba-zabudnutie. Žena pozná potreby všetkých navôkol, no prestane počúvať svoje vlastné. Vníma únavu partnera, ale nevníma tú svoju. Vie, čo potrebujú druhí, ale zabudla sa spýtať, čo potrebuje ona sama. A tu nastáva problém.

Zdravé ženstvo neprestáva vyživovať. Rozumie však rozdielu medzi vyživovaním a vyprázdňovaním seba samej. Vie milovať bez toho, aby sa stratila. Vie podporovať bez toho, aby opustila seba. Vie vytvárať bezpečný priestor pre druhých bez toho, aby prestala obývať svoj vlastný. Žena, ktorá je doma sama v sebe, nemusí zachraňovať ani presviedčať.

Jej prítomnosť sama o sebe vyživuje

Nedávno som sedela za počítačom v práci a premýšľala nad témou, ktorej sa dlhodobo venujem. Nad digitálnym stresom, mentálnym zdravím a tým, ako moderný svet ovplyvňuje našu psychickú pohodu. A zrazu sa mi v hlave odohralo niečo zvláštne. Akoby som na okamih uvidela svoj život z väčšej perspektívy.

Uvidela som svoje štúdium. Prácu. Blogovanie. Otázky, ktoré ma celé roky priťahovali. Výzvy, ktoré ma nútili prekračovať vlastné hranice. Záujem o psychológiu, technológie, medziľudské vzťahy, ženy, ľudské príbehy i hľadanie zmyslu.

A všetko do seba zapadlo ako ozubené kolieska v hodinovom stroji

V tej chvíli som si uvedomila, že celý čas vo mne existoval kompas, ktorý ma viedol správnym smerom. Uvedomila som si, že ma nikdy nepoháňala potreba mať všetko pod kontrolou. Poháňala ma dôvera. Dôvera v smer, ktorý som cítila hlboko v sebe. Nastavila som si hodnoty a priority, a moje podvedomie im začalo vytvárať cestu.

A cesta?

Tá cesta sa objavila cez intuíciu, vnútorné nutkania, nové záujmy, otázky, ktoré ma nenechali na pokoji, aj cez prekážky, ktoré ma nútili rásť.

Vždy ma totiž fascinovalo, čo sa nachádza za ďalším kopcom. Čo sa odohrá za ďalšou výzvou. Čo nové o sebe a o svete objavím, keď sa odvážim vykročiť tam, kde som ešte nikdy nebola.

A práve takéto nastavenie je pravým opakom alienácie

Alienácia často vedie človeka k presvedčeniu, že jeho význam sa nachádza niekde nad životom. Skutočný účel však nevyrastá z výšin. Vyrastá z koreňov. Zo schopnosti naplno prežiť príbeh, ktorý nám bol zverený.

Výnimoční sme už len tým, že každý z nás dostal do vienka iné dary, inú citlivosť, inú cestu a iné skúsenosti. Našou úlohou nie je stať sa výnimočnejšími než ostatní. Našou úlohou je nájsť vlastný dar a pretaviť ho do života. Keď sa z našej jedinečnosti nestane nadradenosť - ale stane sa službou životu, môže sa z nej zrodiť skutočný zmysel.

Pre človeka spojeného so svojím stredom, prestáva byť život chaotickou spleťou udalostí a začne vnímať súvislosti. Začne chápať, prečo ho niektoré témy volali silnejšie než iné. Prečo sa opakovane vracal k určitým otázkam. Prečo ho intuícia viedla smerom, ktoré sa rozum ešte len postupne snažil pochopiť.

Možno práve preto verím, že odpovede, ktoré hľadáme, sa neskrývajú iba vo hviezdach. Niekedy sa ukrývajú v našom vlastnom príbehu a vôli pokračovať.

A v čom je zmysel?

Ten sa skrýva v stopách, ktoré sme za sebou zanechali. V rozhodnutiach, ktoré sme urobili. V prekážkach, ktoré sme prekonali. A nakoniec v živote, ktorý sme skutočne žili.

Alienácia nás vždy oddeľuje od života. Skutočné duchovno nás však do života vracia.

A práve tu sa skrýva najväčšie tajomstvo Kňažky tela. Nie v tom, že dokáže vidieť viac než ostatní. Ani v tom, že sa cíti výnimočnejšia. Kňažka neuteká z ľudskej skúsenosti. Jej múdrosť spočíva v tom, že v nej zostala.

Najvyššia forma duchovnosti totiž nie je umenie iba odletieť preč, ale dokázať priniesť svetlo vesmíru do všedného dňa. Či už do vzťahov, práce alebo tvorby.

Duchovnosť nemusí byť ničím nadpozemským . Duchovnosť sa skrýva aj v každodennej starostlivosti o seba i druhých. Je to i žitie obyčajného života, ktorý sa nám často zdá príliš obyčajný na to, aby bol posvätný. Náš život je však posvätný už od začiatku, pretože sme ho dostali ako dar.

Uzemnená žena stojí pevne na zemi, no jej koruna sa prirodzene dotýka hviezd.

Ariadnina koruna vraj dodnes žiari na nočnej oblohe ako súhvezdie "Corona Borealis". No skutočná múdrosť možno nespočíva v tom, že sa koruna dotkla hviezd. Spočíva v tom, že jej príbeh sa začal na zemi.

Zdroje obrázkov: Canva/AI - s promptom

Zdroj: https://www.psychologytoday.com/us/blog/the-biology-of-human-nature/202209/grandiose-delusions-and-the-meaning-of-life

Poznámka: Psychologické výskumy naznačujú, že predstavy o výnimočnom poslaní, mimoriadnom význame alebo osobitnom určení môžu človeku poskytovať silný pocit zmyslu a významu života. Práve preto môžu byť také príťažlivé. Ak sa však potreba nachádzať zmysel začne odpájať od reality, vzťahov a každodenného života, môže sa stať súčasťou procesu psychologického odcudzenia, ktoré psychológia označuje pojmom alienácia.