Náš prirodzený stav bytia je pôvodným, nepodmieneným stavom toho, kým skutočne sme predtým, ako sa staneme ovplyvnenými a podmienenými spoločnosťou. Je to stav čistého vedomia, kde neexistuje oddelenie medzi nami a všetkým okolo nás. V tomto stave zažívame pokoj, radosť a lásku.

Ak sa povie „detská nevinnosť“ poukazujeme ňou na jednoduchosť vnímania vecí cez oči dieťaťa. To, čo robí deti nevinnými je nedostatok ich vedomostí a svetom „nezanesená“ optika.

Ako deti vyjadrujeme svoje pocity oveľa otvorenejšie a priamejšie. Nezdráhame sa vysloviť či prejaviť svoj nesúhlas, radosť, smiech alebo spontánne objatie.

Ak sa však pozrieme na svet „dospelých“ vidíme, že prejaviť podobné emócie je u nás často oveľa zložitejšie. A nejde len o prejavy pocitov medzi sebou samými. Mnohí akoby stratili tú „žiaru a iskru“ z pocitu šťastia. Niektorí už ani nedokážu odpovedať na pozdrav, opätovať úsmev či pekné slovo.

Ľudia prestávajú mať radi sami seba. Svet sa čoraz viac začal sústrediť na materiálne veci a súťaživosť. Hlavnou náplňou sa stáva honba za tým, ako čo najlepšie zapôsobiť na sociálnych médiách. Často tu však ide najmä o pretvárku a porovnávanie sa. A čo ich ženie? Otázky a tvrdenia ako:

• Som naozaj dosť?
• Prijme ma niekto?
• Ak nebudem mať to, čo je práve „v kurze“ jednoducho nezapadnem

Ľudia sa navzájom začali využívať, pretože sa odpojili od seba a od svojej prirodzenosti.

Pravda je taká, že pokiaľ sme odpojení od „zdroja“, nie sme ani schopní zažívať pocity šťastia. A to bude trvať dovtedy, kým v sebe znova nenájdeme „harmóniu“. Harmóniu medzi vnímaním dobra a zla.

„Kým sme deti, milujeme hrdinov, a odsudzujeme zloduchov. Ako dospelí rozumieme aj zloduchom“

A pochopenie prečo sa zrodil zloduch, je prvým krokom k tomu, ako sa stať hrdinom.

V každom z nás sa skrýva hrdina aj zloduch

Ak sa bližšie pozrieme na filmových zloduchov zistíme, že oni sa zvyčajne nezrodili „zlými.“ Zlými sa stali vtedy,  keď boli zmanipulovaní, alebo sa dostali do okolností, ktoré spôsobili, že stratili ponímanie o tom čo je dobré a čo zlé.

Otázka však je, čo nás spoločnosť naučila vnímať ako „dobré“ a čo ako „zlé“?

Pár otázok na zamyslenie:

• Ak bez otázok a premýšľania nasledujeme ostatných je to dobré či zlé?
• Ak sa bojíme prejaviť svoj názor, pretože sa odlišuje od ostatných je to dobré či zlé?
• Ak potláčame svoje pocity, pretože nám niekto povedal, že sú nepodstatné je to dobré či zlé?

No možno si treba len vedieť jednoducho odpovedať a zariadiť sa podľa toho:

• Koho nasledujeme? Je ten človek našim vzorom? Je zosobnením toho, čo káže?
• Kto nás ohrozuje, že sa bojíme vyjadriť svoj názor? Čo nám hrozí, ak ho vyjadríme a prečo? (a čo ak náš názor zaujme?)
• Kto nám stanovil našu hodnoty „nepodstatnosti“? (v skutočnosti NIKTO nemá oprávnenie stanoviť vašu hodnotu)

Zloduch, alebo nazvime ho rebel spoločnosti sa v nás rodí vtedy, ak sa začneme búriť. Ak máme pocit, že na nás bola vykonaná nejaká krivda a neprávosť. Rebel v nás spúšťa ohromnú vôľu, zotrvačnosť, túžbu presadiť sa a „ukázať“ tým, čo nám ukrivdili.

V zápale odvety alebo túžbe po slobode nachádzame v sebe ohromnú silu „prekonať“ samého seba. Ochrániť to dieťa v nás a tú nevinnosť, ktorú sa nám svet a jeho nástrahy snaží odobrať. Je to jednoducho túžba vrátiť sebe ten „odobratý úsmev a iskru“. Ak nás poháňa takáto motivácia, sme na ceste stať sa hrdinom, pretože sa zároveň stávame vlastným záchrancom.

Ak sa naša cesta nestane cestou skazy pre ostatných, transformovali sme sa na hrdinu. Ak však za sebou zanechávame spúšť a nešťastie, stávame sa pravým zloduchom. Zloduch odráža aspekty nás samých, ktoré sa neodvažujeme uznať alebo konfrontovať. Zloduch je tieňom hrdinu v nás.

Účelom príbehov dobra a zla je teda poukázanie na to, ako máme konfrontovať svoju temnotu a svoje strachy.

„Zloduch aj hrdina sú obaja zranení ľudia. Zloduch skrýva svoje zranenia zlom, zakiaľ čo hrdina nachádza liečenie prostredníctvom seba- obetovania.“

Autor neznámy

„Buď zomriete ako hrdina, alebo budete žiť dostatočne dlho na to, aby ste sa stali zloduchom.“

Aaron Eckhart

Milovať iných sa zdá ľahké, milovať seba už ťažšie

Schopnosť milovať a cítiť lásku je v nás rovnako zakorenená ako naše schopnosti chodiť, hovoriť, čítať alebo sa hrať. Ako deti ešte potrebujeme niekoho, kto sa o nás postará a uspokojí naše potreby. Z takéhoto vzťahu vzniká „bezpečná pripútanosť“, na základe ktorej sa rozvíja naša dôvera v to, že nám niekto poskytne čo potrebujeme.

Keď sa nám to však ako deťom nedostane, vybudujeme si iné očakávania od sveta a vzťahov v našich životoch. Schopnosť prejaviť pocity alebo naučiť sa o ne požiadať začneme v sebe potláčať. Namiesto toho uprednostníme uspokojovanie potrieb iných pred vlastnými. Nepotrvá dlho a takto nenaplnení zažívame nielen pocity vyhorenia, ale niektorí ľudia nás začnú aj škaredo využívať. Pod takýmto tlakom s v nás často môže prebudiť onen zloduch, ktorý nás poženie k vôli to zmeniť.

"Ten, kto bojuje s príšerami, by si mohol dať pozor, aby sa sám nestal príšerou. A ak sa dlho pozeráš do priepasti, priepasť začne hľadieť aj do teba."

Nietzsche

Naša vôľa niečo zmeniť však najprv začína vo všímavosti k sebe samým, k svojim pocitom a k načúvaniu svojho vnútornému hlasu. Ak toto dokážeme, ľahko v sebe objavíme spôsob, ako vyjadriť to, čo potrebujeme vyjadriť. Ako si stanoviť svoje hranice, a kedy popohnať svoju vôľu za tým, čo nás napĺňa. Ak je to láska, sloboda a pravda, ktorá nás napĺňa, určite nemôžeme zísť z cesty. 

A na záver napíšem jeden veselý príbeh zo škôlky, keď som mala zhruba 3 roky.

Keď som chodievala do škôlky, obľúbila som si tam chlapčeka s menom Tomáš, s ktorým sme odvtedy spolu tvorili neoddeliteľnú dvojku. Rada som sa v tej dobe s rodičmi dívala na seriál „Sanitka“, kde záchranári často pacientom dávali umelé dýchanie. Už ako malému dievčatku ma vtedy ohúrila rola muža - ochranára. Pán doktor Jandera sa stal mojim detským hrdinom.

Tomáško sa teda so mnou hral aj na záchranárov a raz bol dokonca tak kreatívny, že chcel pre mňa ako náhradu za kyslíkovú masku použiť - záchodový zvon. Pani učiteľka však tomu našťastie stihla včas zabrániť 

Doma sa na tom moji rodičia náramne pobavili, keď som im začala rozprávať ako ma Tomáš „nadýchal“.

Najväčšie prekvapenie nastalo vtedy, keď sa otec Tomáška stretol v škôlke s mojou mamou. Tomášov otec bol totiž bývalý priateľ mojej mamky. A my dvaja sme oboch rodičov svojim škôlkarským vzťahom dostali do rozpakov. Pri pohľade na nás sme im však vyčarovali úsmev na tvári. A ak sa vrátim k tomu "rebelovi" v nás, tak nezabudnem spomenúť, že sa mi zo škôlky podarilo aj ujsť. 

Dokázať si do určitej miery zachovať detskú nevinnosť, zvedavosť a spontánnosť je spôsob ako si udržať ten malý plamienok, ktorý nás povedie našou cestou. Niekedy si veci príliš komplikujeme a pritom občas postačí sa na ne pozrieť z pohľadu dieťaťa. 

Veď deti veľakrát vedia odpovedať aj na to, na čo dospelí nie!