"Život je večný a láska je nesmrteľná. Smrť je len horizont, a horizont nie je ničím iným, len hranicou nášho zraku."

Rossiter W. Raymond

Čo môžu mať spoločné láska a smrť? Zdá sa nám, že spojenie týchto dvoch slov môže naznačovať len niečo tragické, avšak keď ich vnímame ako oddelené entity, náhle vidíme iný význam.

Slovo láska v nás prevažne vyvolá pozitívne pocity. Naopak so smrťou sa nám spájajú tie negatívne. Obe však majú spoločného oveľa viac, než by sme si dokázali predstaviť.

Láska vo vnímaní zamilovaného človeka - oslobodzuje, zlomený a láskou sklamaný človek vám však povie, že „bolí“.

Človek, ktorý trpí, začne na smrť nazerať ako na oslobodenie. A ten, ktorý miluje život, bude smrť vnímať ako zánik všetkého krásneho.

Láska je ľudskou skúsenosťou, ktorá stojí v protiklade k našej nevyhnutnej a stále sa približujúcej smrteľnosti.

"Všetci zomrieme, všetci. A aký robíme cirkus! Už len to by nás malo prinútiť milovať sa, ale nie je to tak. Terorizujú nás a splošťujú malichernosti, zožierame sa nad zbytočnosťami."

Charles Bukowski

Smrť je prirodzenou súčasťou života. Už len samotná myšlienka na ňu v nás dokáže vyvolať emócie, ktorým sa chceme vyhnúť. Akoby si ju mnohí z nás ani nechceli pripustiť. Lenže samotná smrť nás môže prekvapiť kedykoľvek a kdekoľvek. Vyhýbanie sa, alebo ignorovanie smrti nám bráni žiť autenticky.

Často sa zamestnávame maličkosťami a rozptylmi, ktoré nám paradoxne život skracujú ešte viac a takto nás uberajú o prítomný okamih.

Ak si naopak smrteľnosť pripustíme, pomôže nám to vychutnávať si prítomný okamih uvedomelo. Ak si vychutnávame prítomný okamih, naše zmysly sa zintenzívnia.

Predstavte si človeka, ktorý sa dozvie, že čoskoro umrie. Zrazu bude chcieť prežiť každý moment naplno! Stretnutia sa mu budú zdať vzácnejšie, kvety budú voňať krajšie, jedlo bude chutiť intenzívnejšie. A my, ktorých opúšťa, budeme vnímať tieto okamihy s ním veľmi podobne. Zrazu môžeme vidieť a vnímať na ňom aj to, čo sme predtým nevideli či prehliadali.

Smrť niekoho nás však môže zaskočiť aj náhle a nepripravených. A vtedy sa vrátime späť do spomienok uvažujúc, či sme niečo nemohli urobiť inak...

Náhla smrť človeka nami vždy otrasie

Poviete si: Včera som sa s ním/ňou rozprával a zrazu už nie je.

A čo ak stratíte niekoho, ku komu prechovávate hlbšie city?

„To, čo sme si prežili, nemôžeme nikdy stratiť. Všetko, čo hlboko milujeme, sa stáva našou súčasťou.“

Helen Keller

Mala som 18 rokov, keď som v škole prežívala takzvanú prvú „naozajstnú“ lásku.

V tomto období cítite, že už nie ste dieťa, ale zároveň stále stojíte na hranici toho, čo sa nazýva dospelosťou. Pamätám si lístočky s odkazmi, ktoré som si s ním na hodinách vymieňala. V hlave mám zapamätané prvé bozky, slová a objatia. Pamätám si dlhé večerné telefonáty, keďže býval v inom meste. Volali sme si v čase, keď naši rodičia už išli spať. Vždy som sa skrývala niekde za pohovkou, dokiaľ mi ešte dosiahla telefónna šnúra. Trávili sme na telefóne dosť času! Jeho hlas mi utkvel v pamäti celkom jasne. Tento chlapec mal vždy okolo seba akúsi auru tajomna. Mala som pocit, že vidí vo mne to, čo iní neboli schopní vidieť.

A potom sa to stalo.

Maturitné skúšky, prázdniny a smutná správa od spolužiačok, ktoré mi ju prišli osobne odovzdať domov.

„Ľuboš už nepríde, ideme na pohreb“ „Bola to nehoda“

Po takejto správe najskôr nastáva šok, úplné ticho a začnete popierať, že sa to stalo.

„To je snáď nejaká sranda nie?“

Pri pohľade na osoby, ktoré vám správu odovzdávajú sa to však javí vážne. Žiadna z nich sa nesmeje, každá iba ticho sklopí hlavu.

Až neskôr sa cestou na pohreb dozviete, že to žiadna nehoda nebola. Odišiel zo sveta dobrovoľne. Ten inteligentný chlapec, do ktorého očí a hlasu som sa zamilovala si namieril zbraň na čelo a stlačil spúšť.

V Uhrovci, odkiaľ Ľubomír pochádzal sa konal pohreb podľa starých tradícií.

Pri pochovávaní slobodných ľudí sa tu prepájajú pohrebné a svadobné zvyky. Pohreb sa stáva istou oslavou posmrtnej svadby. Zosnulého odprevádzajú jeho kamaráti a kamarátky, oblečené v bielom ako družbovia a družičky.

Za truhlou kráčala nevesta v bielych a za ňou i nevesta v čiernych šatách, nesúca zlomenú sviecu. Svieca symbolizuje ukončený plameň života.

A prečo nevesty? Svadba je vždy symbolom lásky, spojením dvoch sŕdc a tu bola zakomponovaná do smrti. Aké zvláštne prepojenie.

Uzatvorenie manželstva sa totiž pokladá za vrchol životného šťastia človeka, a tak sa svadba vystrojí aspoň symbolicky po smrti.

Pohreb mladého človeka, ktorého život ani nezačal je vždy obzvlášť veľmi smutný. Vzniká tu najmä veľa otáznikov.

Ubehne nejaký čas, kým sa začnete sami seba pýtať: čo sa stalo? A prečo ste to nevideli prichádzať?

Prečo ste to pri tých „ nočných“ rozhovoroch nespoznali?

A zrazu cítite pocit viny...

Nedokázali ste tomu zabrániť. A čo ak ste to niečím spustili?

Hoci odpoveď na vašu otázku nedostanete, zasiahne vám to do života celkom významne. Každú minulú chvíľku s týmto človekom si znova a znova premietate v hlave. Snažíte sa nájsť nejaký bod, niečo, kde by ste našli odpoveď. Zrazu sa vám vybavia veci, o ktorých ste si mysleli, že si ich už ani nepamätáte. Vynoria sa z myšlienok úplne nečakane. Ako?

Jednoducho sa vám stane, že počujete niekoho povedať tie isté slová, ktoré vám povedal zomrelý. Alebo nájdete niečo, čo vám ho pripomenie.

Ja mám s ním spojenú jednu pieseň, ktorá hrala na pozadí jedného z našich nočných rozhovorov – u neho. Bola to pieseň od Cher – Believe.

A úprimne, i po rokoch mi prejde mráz na chrbte po tom, čo som začala registrovať a rozumieť textu piesne. Rokmi sa na ten odkaz pozeráte úplne inak. Je to akoby ste v tej piesni vždy našli niečo iné. Náš pohľad na život sa totiž rokmi mení.

„Bez ohľadu ako veľmi sa snažím

stále ma tlačíš bokom

a nemôžem sa cez to dostať,

nedá sa s tebou hovoriť.

Je tak smutné, že ma opúšťaš

chce to čas tomu uveriť.

Ale po tom všetkom čo sa povedalo a urobilo

budeš ty ten opustený“

(Cher-Believe)

My ľudia sa často viníme aj za veci, za ktoré nenesieme zodpovednosť. Celý svoj život prispôsobujeme veciam, ktoré sa nám stali. Chceme zachraňovať iných aj vtedy, keď to robiť nemáme alebo nedokážeme. Chceme sami seba nenávidieť, keď sa najviac potrebujeme milovať.

Tým nechcem povedať, že nás naše skúsenosti tvarujú iba „nevhodným“ spôsobom. Poznanie, či priblíženie sa k smrti ako takej nás učí byť súcitnými, vnímavými a vedomými si toho, že život a lásku treba prežívať naplno.

Na druhej strane nás život a jeho pominuteľnosť naučia to, že každý si je strojcom svojho šťastia. My ako ľudia sme tu preto, aby sme si život skrášlili a nie naopak – skomplikovali.

Žiadna iná ľudská bytosť nemá právo vás oberať o šťastie a viniť vás za svoje nešťastie, pretože život je len jej „vec“ s ktorou sa musí naučiť narábať.

Náš „zdroj života a šťastia“ je vždy prítomný. Sme to my, ktorí sa od neho odpájame.

Čo majú láska a smrť spoločné?

Láska tak isto ako aj smrť spúšťajú rôzne emócie. Ak si lásku nemôžeme vynútiť, nemala by byť vynútená ani smrť. Často sa bojíme milovať rovnako ako sa bojíme aj umierania. Láska aj smrť však majú transformačnú silu.

Keď milujeme, poháňa nás istá vnútorná sila, ktorá nám umožní meniť samého seba v lepšieho človeka. Smrť je transformačná pre pozostalých, pretože skúsenosť smútku a pocit straty otvára iný obzor. Smútok je cena, ktorou platíme za lásku. Tento smútok a nahliadnutie za iný obzor nás robí silnejšími a uvedomelejšími. Bez poznania straty zo smrti by sme si nevedeli ani vážiť život.

"Čo mám robiť

posedávať a čakať na teba?

dobre, ale toto robiť nemôžem,

a nedá sa to vrátiť

Potrebujem čas, aby som sa cez to preniesla

Potrebujem lásku aby som sa cítila silná"

(Cher-Believe)

Láska aj smrť v nás dokážu vzbudiť kreativitu. Mnoho umeleckých diel bolo vytvorených na základe inšpirácie lásky alebo smrti. Poézia, próza, maľby alebo hudba.

Ak sa naučíme brať si zo smrti inšpiráciu, dokážeme sa na život pozerať inak.

Náš život nie vždy prebieha hladko, nekomplikovane a tak, ako by si človek prial. Často zažívame sklamania, zlyhania a straty. Bez ohľadu na to, s čím práve bojujeme vieme, že situácia sa vždy nejak zmení. Že po tme vždy príde svetlo.

Tak podobne je to aj v prírode. Ak sa prejdeme po lúkach a lesoch, uvidíme nádherné príklady spojenia života a smrti. Aby mohlo vzniknúť niečo nové, tak niečo staré musí zomrieť.

V umieraní a zrodení sa skrýva krásna symbolika toho, čo v našich životoch prebieha.

Cesta k lepšiemu začína prijatím. Ak prijmeme svoju situáciu takú aká je, a nie akú by sme si ju priali mať, zasadíme zrnko trpezlivosti.

Toto zrnko potrebuje pre svoj zrod určitý čas. Ak by sme sa snažili tento proces neprirodzene urýchliť, mohli by sme vypestovať sadenicu s rôznymi vadami. Jednoducho povedané – nepodarok.

Odkaz na záver

Život nás môže prekvapiť čímkoľvek. Láska aj smrť sú súčasťou života, pred ktorými by sme nemali mať strach. Obe nám dodávajú odvahu a odhodlanie žiť ďalej, keď sa to zdá nemožné. Život nás učí, že láska môže byť riskantná, ale smrť nás učí ako milovať ešte viac.

„Keď ráno vstanete, pomyslite na to, aké vzácne privilégium je byť nažive. Dýchať, myslieť, tešiť sa a milovať.“

Marcus Aurelius

"Ak sa raz budeš cítiť stratená, vieš, kto ti pomôže sa nájsť..."

(posledný odkaz v školskom pamätníku od neho)

Nech myšlienka a spomienka na tých, ktorí sa zapísali do našich sŕdc stále žije s nami.