My ľudia sme zvyknutí považovať srdce a mozog za dva rozdielne fungujúce orgány. Najmä čo sa v oblasti rozhodovania alebo vzťahov týka.

Zdá sa nám, že srdce nám akoby napovedá jednu vec, a naša myseľ tú druhú. Srdcu sme pridelili emócie a mozgu myšlienky.

Človek sa napríklad zamiluje, a v tom do toho vstúpi myseľ so svojimi návrhmi:

„veď rozmýšľaj predsa!“ „nebuď taký hlupák!“ „čo som sa načisto zbláznil?“

Alebo potrebujete urobiť rázne, logické rozhodnutie a srdce sa ozve:

„Nebuď taký bezcitný“ „Maj predsa zľutovanie“

Zrazu sa cítite ako v pasci. Poviete si, že nastal boj medzi rozumom a citom. Avšak ten boj nastal iba v „spojovacom kábli“ ktorý prepája oba orgány.

Nemali by sme sa snažiť postaviť srdce a myseľ proti sebe, ale mali by sme sa naučiť, ako im dovoliť spolupracovať.

Naše myšlienky síce pochádzajú z mozgu, prejavujú sa v mysli, ale sú zároveň ovplyvnené srdcom.

Ak sa na tieto dva orgány pozrieme ako na dve protichodné entity, nastáva BOJ v nás. Emócie aj myšlienky totiž navzájom spolupracujú, my by sme im v tom len nemali brániť, pretože to je zvyčajne náš ľudský zlozvyk.

Ako im v tom bránime?

No možno práve tým „skalopevným“ našepkávaním a predsudkami, že by sme sa mali správať viac „dospelo“. Viac „rozumne“ a pod. Všetky tieto naše vnútorné „rady“ totiž pochádzajú z predošlých sklamaní alebo zranení, a veľakrát nemusia mať nič spoločné s aktuálnou situáciou.

Uzavreté, zranené srdcia

Všetci sme v živote zažili situácie, ktoré nás formovali a doslovne povedané, často nám zatvorili srdcia. Takto sme si začali namýšľať, že sa tým ochránime pred ďalšími zraneniami.

Často si však neuvedomíme, že naše srdcia zostali zo strachu zatvorené nielen pred zlom, ale aj pred dobrom. Prestávame v dobro veriť!

Výsledkom je, že sa bojíme urobiť krok vpred, aby sme sa náhodou nezranili.

Žiť život je však výzva. Je to otázka voľby. Je samozrejmé, že si to vyžaduje istú dávku odvahy.

A pri každom rozhodovaní je možno dobré začať otázkou:

 „čo môžem stratiť, a čo môžem naopak získať?“

Následne je dobré konať tak, aby sme nestratili a nezapreli samých seba, svoje sny a svoje najhlbšie želania.

"Zomri so spomienkami, nie so snami"

Leonardo da Vinci

Nedovoľte svojim zraneniam zmeniť vás v to, čim nie ste!

Ono totiž nezáleží na tom, koľkokrát môžeme spadnúť, ale koľkokrát sa opäť dokážeme postaviť! Všetky tie pády nás robia silnejšími, múdrejšími a zároveň súcitnejšími. Každým osobným rastom sa naše korene stávajú silnejšími a poskytujú nám silnú oporu.

„Len od srdca sa dokážeme dotknúť neba“

Rumi

Ak sa naše vzťahy a rozhodnutia odrážajú od srdca, dokážeme rásť do výšky. V rozhodnutiach srdca neprevláda žiadostivosť a chamtivosť, ale cit a štedrosť.

úžasné figovníky v meste Cádiz/Andalúzia - Španielsko 

Na to, aby sme dokázali zmýšľať zo svojho rýdzeho bytia, musia naše srdce a myseľ pracovať v harmónii. Harmónia nastáva vtedy, ak svoju myseľ zbavíme strachu, aby sa nebála a neuzatvárala pred srdcom, ale namiesto toho srdcu slúžila a plnila jeho želania.

Ak si naše srdce vďaka predošlým zraneniam neustále spájame s bolesťou, vysielame tieto signály aj do mozgu.

V situáciách, ktoré nás podvedome postavia do „bojovej“ pozície by sme sa mali naučiť stíšiť a pokúsiť sa uvedomiť, čo sa naozaj deje.

Cítite sa v ohrození? Naozaj sa to deje, alebo sa vo vás len prebudila nejaká minulá, negatívna skúsenosť?

Mozog aj srdce sú skladiskom dobrých aj zlých skúseností

Ak si vďaka zlým skúsenostiam uzavrieme srdcia, začneme byť k sebe veľmi kritickí. Kritický človek je často nespokojný s výsledkom všetkého a upadá do negatívneho zmýšľania.

Negatívna, kritická myseľ mu nedovolí spať ani v noci. Jedna myšlienka nasleduje druhú a vznikajú imaginárne scenáre.

Trochu vtipu pre tých, ktorí nemôžu v noci spať...

Dvaja kamaráti sa radia, že čo robia vtedy, keď nemôžu večer zaspať...?

Na to jeden hovorí druhému: "Ja, keď nemôžem zaspať, tak rátam do troch."

Druhý sa prekvapene spýta: "Iba do troch?"

Kamarát odpovie: "No, niekedy aj do pol štvrtej"

Vďaka tomu, že sa väčšina ľudí naučila fungovať najmä zo svojej mysle, často sa to odrazí nielen na ich osobnosti, ale aj na ich správaniu k okoliu. (projekcia)

Negatívne myšlienky dokážu vyvolať negatívne pocity. Toto prepojenie je kľúčovým konceptom kognitívno-behaviorálnej terapie (KBT).

Negatívne myšlienky môžu viesť k nepríjemným emóciám, ako je smútok, úzkosť alebo frustrácia. Tieto pocity môžu následne ovplyvniť naše správanie a potenciálne viesť k vyhýbaniu sa veciam, prokrastinácii alebo dokonca k výbuchom hnevu.

Negatívne myslenie často zahŕňa kognitívne skreslenia, čo sú nepresné alebo iracionálne spôsoby myslenia. Medzi príklady môžeme zaradiť napríklad katastrofizáciu (predstavovanie si najhoršieho možného výsledku) alebo čítanie myšlienok (predpoklad, že viete, čo si myslia ostatní).

Prečo by srdce aj rozum mali pracovať v harmónii?

Srdce aj myseľ zastávajú v našich životoch dôležitú úlohu a pomáhajú nám pri správnom rozhodovaní a celkovej pohode.

Srdce obsahuje komplexnú sieť neurónov, často nazývanú „mozog srdca“. Táto sieť môže ovplyvňovať emocionálne reakcie a vysielať signály do mozgu, ktoré ovplyvňujú našu náladu a vnímanie.

Myseľ, najmä mozog je miestom, kde vzniká väčšina našich myšlienok a následných emócií. Mozog spracováva informácie, interpretuje skúsenosti a ovplyvňuje to, ako vnímame svet. Vďaka mozgu sa stávame pozorovateľom a vlastným učiteľom! Schopnosť pochopiť a ovládať naše myšlienky nám teda môže napomôcť navodiť emocionálnu pohodu.

Všetky naše reakcie na okolie často totiž súvisia s tým ako sa práve „cítime“.

Keď sme šťastní, vidíme a vnímame aj veci naokolo inak.

Keď šťastní nie sme, často sa to prejaví aj na našej nechuti niečo robiť, môžeme sa zacykliť v negatívnych vzorcoch a začať svoje pocity „racionalizovať“. Z negatívnych myšlienok vznikajú negatívne pocity a vice versa.

Na záver

Mozog aj srdce teda pracujú v jednom kolobehu. Nikdy nie sú oddelené.

Ľudstvo si však tradične spája srdce skôr s chaosom a kladie vážnejší dôraz na rozum.

Keď sa však nad tým lepšie zamyslíme, pri emóciách existuje škála od chaotickejších, až po najpokojnejšie. Emocionálne vyzretí ľudia dokážu svoje emócie ovládať. Na to slúži (EQ). Treba k tomu len dostatok pozorovania, tréningu a vôle!

Sila človeka sa meria silou citov, ktoré potlačuje, nie silou tých, ktoré potlačujú jeho.

William Carleton

„Naše pocity nie sú na to, aby sme ich vyhnali alebo prekonali. Sú na to, aby sme sa nimi zaoberali a vyjadrovali ich s predstavivosťou a inteligenciou.“

T. K. Coleman

„Nemôžeme byť viac prepojení s ostatnými, ako sme sami so sebou.“

 Brene Brown

Keď milujeme, milujme srdcom aj rozumom. Milujme pocit, ako urobiť niekoho šťastným. Nie len pocit, akým nás niekto robí šťastným!

My sami sa najskôr musíme dokázať urobiť šťastnými. Inak by naše šťastie záležalo iba od iných. A keď sa my sami nevieme urobiť šťastnými, ako môžeme urobiť šťastnými iných?

Očakávať to, že nás iba NIEKTO iný bude robiť šťastným je sebecké. Chcete od niekoho niečo, čo sami neviete dať späť.

Láska sa stáva láskou, keď sú naše srdce, telo aj myseľ v zhode. Inak je to iba posadnutosť, žiadostivosť alebo pohodlnosť.

To sa často stáva v toxických vzťahoch. V takýchto vzťahoch ignorujeme svoje vnútorné „vedenie“ kde je prepojený mozog aj srdce.

Je to vtedy, keď ste niekým tak pobláznený, že ignorujete svoj vnútorný hlas, ktorý vám napovedá, že pre vás nie je dobrý. Vtedy vaše emócie prehlušia vašu myseľ.

A na druhej strane, ak vám myseľ vytvorí klamlivú ilúziu o niekom, s kým by ste mali byť a vaše srdce nie je presvedčené, toto láska nie je. Láska postavená iba na fyzickej príťažlivosti a "chémii" sa stáva žiadostivosťou.

Obrázky boli vytvorené pomocou nástroja Canva

Zdroje:

https://research.jefferson.edu/2022-magazine/the-hearts-little-brain.html

https://news.ki.se/the-heart-has-its-own-brain