Možno ste už počuli o syndróme vysokého maku. Je to jav, keď tí, ktorí sa snažia rásť, sú často „zrezaní“ kritikou, závisťou alebo tichým odsúdením. Ako ženy to poznáme až príliš dobre. Od detstva nás učia byť milé, nenápadné, nevyčnievať. A keď sa odvážime urobiť krok vpred, zrazu cítime pohľady, ktoré nás chcú stiahnuť späť.

Život ma učil tvrdou školou, že sila sa rodí v tichu, keď okolo nás nikoho niet. Naučil ma nezávisieť od drobných omrviniek pozornosti či lásky, ktoré nám niekedy dávajú iní. A časom sa dospievaním naučíme, že nič nie je trvalé, ani vzťahy, ani priateľstvá, ba ani rodinné väzby. V dnešnom svete, často zameranom na povrchné túžby a hmotné veci, je to lekcia, ktorá bolí, ale oslobodzuje.

A vďaka tejto lekcii, som sa každý deň snažila rásť, nie zo súťaživosti, ale z túžby prežiť a nájsť svetlo, ktoré mi chýbalo. Moje korene sa predierali tvrdou pôdou, aby sa dotkli slnka.

Moje myslenie bolo iné, a práve to ma viedlo aj k založeniu tohto blogu. Túžila som vytvoriť miesto, kde sa ženy cítia pochopené, kde môžem rozprávať o odvahe, sile a raste.

„Niektorí ľudia sa snažia stať vyššími tým, že odrežú hlavy iným.“

Paramahansa Yogananda

 Avšak nie to, čo je v hlave druhého, ale to, čo je v našej vlastnej, nás robí skutočne vysokými.“

Tento výrok mi pripomína, že skutočný rast začína vo vnútri. Nie je to o tom, aby sme stáli vyššie než niekto iný, ale aby sme sa dokázali pozdvihnúť nad vlastné včerajšie obavy a pochybnosti.

Úspech sa rodí potichu

Mak rastie potichu. Nepýta sa, či môže byť vyšší. Neporovnáva sa s ostatnými. Len sa natiahne k slnku, pretože to je jeho prirodzenosť. A predsa, keď sa dotkne svetla, nájdu sa tí, ktorí ho chcú zrezať. Možno preto, že im pripomína, že aj oni mohli rásť.

Všimli ste si niekedy, ako ľudia radi povzbudzujú toho, kto sa javí ako „menšia hrozba“? Zdá sa, že každý miluje človeka, ktorý sa zdá byť nejak „hendikepovaný“. Vtedy sú vám schopní rozdávať slová podpory, pretože to vyzerá, že „na nich“ nemáte šancu. Je ľahké tlieskať niekomu, kto bojuje o prežitie.

Ale keď sa ten človek odváži povstať, udrieť rozhodujúci úder a zvíťaziť, zrazu sa potlesk stratí. V okamihu sa výkriky povzbudenia menia na šepot kritiky.

Možno je to preto, že víťazstvo odhaľuje pravdu, že sila sa nerodí z potlesku, ale z ticha, keď niet nikoho, kto by nás zachránil. A práve vtedy sa rodí hrdina.

Nie v čase, keď ho všetci oslavujú, ale vtedy, keď kráča sám, cez pochybnosti a temnotu, aby našiel vlastné svetlo. Je to ako bojovník v aréne, ktorý stojí uprostred prachu a krvi, bez davu, bez fanfár, a predsa zdvihne hlavu, pretože vie, že jeho víťazstvo nie je o pohľadoch iných, ale o sile, ktorú našiel v sebe.

V živote si človek všimne zvláštnu pravdu: tí, ktorí vám fandia aj po úspechu, sú väčšinou tí, čo vedia, že žiadny úspech nie je náhoda. Rozumejú, že cesta k nemu je dlhá, plná skúšok, pádov a lekcií, ktoré učia pokore.

A potom sú tu iní - tí, ktorí vás chcú dať dole, pretože dobre vedia, že na svoje „hore“ sa dostali inak. Pravý úspech je pomalý, formuje nás, učí vidieť, že každý ľudský život je jedinečná mapa ciest, výziev a rozhodnutí. Nie je to súťaž, ale nekonečná paleta príbehov, ktoré sa navzájom dotýkajú.“

Nikto nikdy nevidí celý príbeh „bojovníka“ ktorý je v každom z nás! Vidia len krátke pasáže, úsmev na fotografii, chvíľu, keď sa zdá, že všetko je v poriadku. Nevidia, že za tým úsmevom sa často skrýval smútok a slzy. Namiesto slov povzbudenia prichádzala kritika. Namiesto objatia ticho za zatvorenými dverami, kde vládlo nepochopenie.

A práve v tejto nestálosti sa rodí odvaha, nie tá hlučná, ktorá hľadá potlesk, ale tichá, ktorá kráča ďalej, aj keď sa cesta stráca v hmle. Je to odvaha veriť, že aj za prázdnymi miestami môže svietiť svetlo.

Premena – cesta cez oheň k svetlu

Premena nikdy neprichádza bez ohňa. Je to alchýmia života, proces, ktorý nás páli, aby nás očistil. V tichu samoty sa rodí vnútorný hrdina, ktorý chápe, že každá skúška je ako pec, v ktorej sa taví staré, aby mohlo vzniknúť nové.

Premena je ako alchýmia, staré sa musí roztaviť v peci skúšok, aby sa z neho zrodilo zlato. Nie je to zlato, ktoré nosíme na rukách, ale to, ktoré žiari vo vnútri. Vnútorné bohatstvo, ktoré vzniká z bolesti, z pádu a z odvahy znovu vstať, priťahuje aj vonkajšie dobro. Keď sa meníme, náš život sa očisťuje aj od ľudí, ktorí s nami nerezonujú, od situácií, ktoré nás brzdia. Je to proces, ktorý bolí, ale práve v ohni sa rodí čistota. A táto čistota je kľúčom k slobode.

A ty, ktorý by si taktiež rád získal zlato pamätaj si: Keď sa snažíš zraziť niekoho iného, nezabúdaj, že v skutočnosti neznižuješ jeho hodnotu, iba odhaľuješ svoju vlastnú neistotu.

Zrážanie ľudí je ako rezanie konárov pod sebou: chvíľu máš pocit, že si vyššie, no nakoniec padáš ty. Svet nepotrebuje viac tých, ktorí lámu krídla, ale tých, ktorí pomáhajú lietať. Skutočná sila nie je v tom, že niekoho zastavíš, ale že ho povzbudíš, aby išiel ďalej.

Úspech nie sú preteky o to, kto koho zrazí, je to cesta, na ktorej sa učíme rásť spolu. Ak dnes niekomu pomôžeš, zajtra možno pomôže on tebe. A ak sa rozhodneš byť človekom, ktorý stavia mosty namiesto múrov, zistíš, že si vytvoril svet, v ktorom sa oplatí žiť.

Záver

Ak si to zažila aj ty, nie si sama. Tvoja túžba rásť nie je arogancia. Je to odvaha. A keď rastieš, inšpiruješ aj iných.

Neboj sa vyčnievať. Neboj sa byť makom, ktorý sa dotkne slnka.

Zdroj obrázkov: Canva