O lietaní som už na tomto blogu písala viackrát. Brala som ho ako lekciu, ako metaforu, ako hľadanie nadhľadu. 

Dnes však chcem ísť hlbšie do hmoty - tam, kde končia romantické predstavy o slobodných vtákoch a začína sa čistá fyzika reality. Pretože tie najväčšie zmeny a lekcie nastávajú v situáciách, ktoré sú nečakané.

Viper SD4 - letisko Bidovce

„Pamätajte, že lietadlo vzlieta proti vetru, nie s ním.“

Henry Ford

Dnes to bude o tom, čo sa stane s ľudskou psychikou, keď sa ocitne v kokpite Vipera SD4. Dnes to nebolo o simulátore ale "naživo". Pretože niekedy potrebujeme opustiť zem, aby sme pochopili, čo to znamená skutočne na nej stáť...

Zodpovednosť za knipel

V momente, keď držíte riadiacu páku (knipel) Vipera, držíte v rukách svoj vlastný život. Neexistuje tu žiadne „manifestovanie“ hladkého letu, ani spoliehanie sa na to, že vesmír to nejako vyrieši za vás. Fyzika vzduchu a aerodynamika neodpovedajú na ezo-frázy a zbožné priania. Odpovedajú len na vaše reálne, vedomé rozhodnutia v hmote.

To je tá najčistejšia ukážka absolútnej suverenity - sloboda bez pevného uzemnenia, reálnej zodpovednosti a vnútornej disciplíny skrátka neexistuje. Ak neurobíte pohyb vy, stroj ho neurobí za vás. A ak ho urobíte zle, zaplatíte plnú cenu.

Časový stres vs. tunelové vnímanie

Pri rýchlosti, akou Viper lieta, sa sekunda stáva minútou. Adrenalín vám zaplaví mozog, zúži zorné pole a prinúti vás okamžite ignorovať všetok nepodstatný šum.

V kokpite sa čas scvrkne na absolútnu prítomnosť a sústredenie. Neexistuje tam minulosť, neexistujú tam digitálni chameleóni, masky, ani unavené vzťahy, ktoré človek ťahá za sebou na zemi. Ste tam len vy, prístroje, horizont a burácanie motora.

Je to tá najsofistikovanejšia, hoci paradoxne najstresujúcejšia forma mentálnej očisty, akú si človek s preťaženou mysľou môže dopriať. Všetok balast odpadne, a zostane len jadro.

Pohľad na Turniansky hrad

Turbulencie ako filter charakteru

Lietadlo vo vzduchu naráža na neviditeľné prúdy a turbulencie. Ak spanikárite alebo začnete s riadením bojovať kŕčovito, stroj stratí stabilitu.

Pilotovanie si vyžaduje presne to, o čo sa snažíme v reálnom živote: diamantový chlad, pokojnú tvár, ale pevné ruky. Musíme s tými turbulenciami splynúť, pochopiť ich zákonitosti, no neustále si nekompromisne držať svoj smer. Turbulencia nie je nepriateľ, je to len prostredie, v ktorom letíme.

Návrat na zem a odkaz v oblakoch

Keď potom z tohto stroja vystúpite späť na pevnú zem, niečo vo vás sa nenávratne zmení. Pozriete sa na tie malé internetové drámy, virtuálne masky a žabomyšie vojny s absolútnym, tichým úsmevom.

Keď ovládate Viper SD4 v stovkách metrov nad zemou a nesiete plnú zodpovednosť za každú milisekundu, tak vás nejaké skopírované citáty na Instagrame alebo povrchné hry ľudí okolo naozaj prestanú hlbšie zaujímať. Uvedomíte si, že filter, ktorým sa pozeráte na svet, sa zrazu zmenil. Paradox je, že nie len ten váš, ale aj filter ostatných na vás. 

Znamená to, že keď človek urobí vnútorný posun (vzlietne), ľudia, ktorí zostali mentálne na zemi, ho nezačnú obdivovať. Naopak - začnú ho vnímať ako menšieho, vzdialenejšieho, divnejšieho alebo namysleného. Ich filter na vás sa skreslí, pretože nedokážu pochopiť výšku a zodpovednosť, ktorú nesiete.

A bohužiaľ, toto je scenár mrazivo veľmi častý..

Často sa aktivuje takzvaný „efekt krabov v koši“ (Crab Mentality). Ak sa jeden krab pokúša vyliezť von, ostatní ho ťahajú späť dole. Pre ľudí, ktorí odmietajú opustiť zem a prevziať zodpovednosť za vlastný let, je váš nadhľad zrkadlom ich vlastnej stagnácie. Aby si obhájili svoje pohodlie, radšej si vás vo svojich očiach zmenšia - presne v duchu toho Nietzscheho citátu:

„Čím vyššie vzlietneme, tým menší sa zdáme tým, ktorí nevedia lietať.“

Friedrich Nietzsche

Pretože tam hore, v oblakoch, neplatí žiadne „kto je viac, kto čo dokázal a koľko má "titulov“. Tam hore sme si všetci rovní. Je to v prvom rade o hlbokej pokore pred živlom, pred sebou samým a o rešpekte k tomu, že nebo nám nepatrí. A zatiaľ čo vy to v tých výškach pochopíte, niektorí na vás budú zdola hroziť rukami a robiť škaredé grimasy.

Veď, ako ste sa len mohli opovážiť?

Tak či tak, ste to nakoniec vy, kto je hore nad vecou, kým oni zostali zaseknutí dolu.

„Lietať môžeme len s dvoma krídlami... Aby sme sa udržali vo vzduchu, musí existovať rovnováha.“

Vzdušný priestor je plný dynamických zmien, neustálych hlásení a prítomnosti iných pilotov. Tam sa nikto nemôže hrať na to, kto je väčší, silnejší alebo rýchlejší. 

Áno, aj medzi nimi sa nájdu takí, ktorí pretekajú, porovnávajú si stroje, rýchlosť alebo nalietané hodiny. Ego si radi berieme so sebou aj do výšky. Lenže nebo na tieto hry kašle, ono ich nepozná. Pred búrkovým mrakom alebo náhlou turbulenciou je drahé prúdové lietadlo rovnako zraniteľné ako malé ultraľahké.

Skutočné a bezpečné lietanie preto nie je o egu. Je o vzájomnosti, predvídateľnosti a rešpekte k pravidlám a odžitým skúsenostiam.

A to je lekcia, ktorú si z kokpitu prenášam späť na zem

vďaka pánovi Macákovi za skvelý let a možnosť pilotovania!

A čo vy? Odvážite sa? Poďte do toho!  

Zdroj obrázkov: Autor