Dnes som pri upratovaní jednej skrinky našla zrkadlo v drevenom ráme, v tvare srdca.
Pri sťahovaní som ho odložila „na chvíľu“, a z tej chvíle sa potichu stali roky.
Keď som ho zdvihla z miesta, kde odpočívalo, zacítila som starý, mäkký nádych minulosti.

Hneď som si spomenula, kto mi ho vyrobil.
Bol to úžasný chlapec, ktorý mi ho daroval kedysi dávno, v čase, keď som ešte bola mladé, krehké dievča, ktoré nevedelo, že na svete sa skrýva veľa tieňov a nástrah.
Jeho dar v sebe niesol niečo viac než len drevo a sklo, akoby mi už vtedy ukazoval, ako sa na seba môžem pozerať.
Nie prísne, nie nedočkavo, ale s tichou láskou, s akou sa kedysi pozeral na mňa on.

Ako na niečo, čo si zaslúži vidieť sa jasne.
A mať sa rado...

Dnes by som toto zrkadlo chcela venovať vám - ženám a dievčatám. Aby vám tento článok pripomenul, kým ste, ako sa máte vidieť, a čo všetko vám v dnešnom digitálnom svete môže toto videnie zahaliť. Tento článok píšem preto, aby ste sa v tých iných, digitálnych zrkadlách nestratili.

V "modernom duchovne" dnes totiž svieti veľa svetla, no málo z neho hreje.
Mnohé ženy prestali veriť vlastnému prežívaniu, pretože sa stratili v dokonale zoradených „svetelných“ profiloch.
Tento článok je návratom k zrkadlu, ktoré nefiltruje.

Nie všetko, čo svieti, hreje

V dobe dokonalej estetiky je ľahké zísť z cesty - aj v mene duchovna.

Čoraz jasnejšie cítim, ako ľahko možno v duchovne odbočiť. Nie zo zlého úmyslu, skôr z únavy a túžby po rýchlej úľave. No nezúfajte, aj to je lekcia: cesta nás učí najviac práve tam, kde z nej na chvíľu zídeme.

Píšem, lebo som kedysi prechádzala tmou, ktorá sa tvárila ako svetlo. Dnes chcem byť skôr sprievodcom než sudcom. Neprichádzam predvádzať, iba pridŕžam lampu. Aby bolo jasné, čo je póza a čo prax. Čo je lesk a čo teplo.

Vidím totiž, ako sa mnohé ženy pozerajú na obraz duchovna, ktorý je lesklý, no plytký. Vyzerá ako bezpečie, ale necháva človeka prázdneho. Je to duchovno, ktoré sa fotí lepšie, než sa žije. A nie je to len estetický jav, pretože má dôsledky na psychiku, vzťahy aj sebahodnotu.

Preto budem písať pravdivo a s úctou: nie proti ženám, ale proti vzorcom, ktoré klamú. A píšem s odbornou oporou, aby naše slová stáli na pevnej zemi.

Keď estetika nahradí etiku

Spiritualita sa v súčasnosti stala pódiom. Z oltára vnútornej práce sa presunula pred kameru, kde sa ticho mení na brand a rituál na produkt. Niektoré „duchovné“ profily pôsobia ako koláže západov slnka, bielych šiat a citátov o vibráciách.

Estetika sama o sebe hriechom nie je.
Hriechom je, keď nahradí etiku.
Keď póza nahradí prax.
Keď svetlo prestane hriať.

Odborná literatúra to nazýva spiritual bypassing. Ide o používanie duchovných ideí na obchádzanie emócií, zranení a vývinových úloh. Dlhodobo vedie k hanbe, úzkosti, dichotomickému mysleniu, prehnanej tolerancii nevhodného správania a k „spirituálnemu narcizmu“. Presne k tomu, čo mnohé ženy už určite cítia, no akosi nevedia pomenovať.

Digitálne mechanizmy, ktoré tomu pomáhajú

Narcistické tendencie sa na sociálnych sieťach spájajú s mechanikami obdivu, estetickým porovnávaním a vyhľadávaním validácie. Instagram podporuje formy komunikácie, ktoré sú „cenené“ algoritmom: vizuálny lesk, pozitívne frázy, život bez tieňov.

Aby sme sa v tom vedeli orientovať, pozrime sa na kontrast medzi tým, čo je nám predávané, a tým, čo je skutočnou praxou:

Keď sa pozeráme na druhých, zabúdame na seba

Parasociálne väzby - jednostranné, no emočne skutočné vzťahy s influencermi zvyšujú dôveru, napodobňovanie a obracajú pozornosť smerom von.

To je dôvod, prečo sa „fake duchovno“ šíri rýchlo a pôsobí presvedčivo aj vtedy, keď je obsah prázdny.

Kým sledujeme dokonalé telá v lotose a „vedomé“ ranné rutiny, deje sa niečo nenápadné, ale hlboké: tiché znižovanie sebahodnoty.

Výskumy o Instagrame dlhodobo nachádzajú spojenie so sociálnym porovnávaním, tlakom na vzhľad a narušeným obrazom tela. Nie všetky efekty sú obrovské, ale práve oblasť porovnávania je najkonzistentnejšie riziková.

Obchádzanie tieňa = stagnácia

Spiritual bypassing pôsobí navonok nevinne: „pusti to“, „nesúď“, „iba svetlo“.
No jeho účinok je vyprázdňujúci:
mizne zodpovednosť, miznú hranice, mizne vzťahovosť.

Výskum jasne hovorí:
obídená emócia nezmizne, iba sa presunie do tieňa, kde riadi náš život potichu.

Prečo je to pre ženy obzvlášť zradné?

Toxická pozitivita a „iba svetlo“ naratívy vedú k falošnej sebaregulácii, potláčaniu emócií a napodobňovaniu výkonu duchovna, ktoré nemá vnútorný základ.

Keď žena uverí, že „pravá duchovnosť necíti hnev“, prestáva nastavovať hranice.
A kde nie sú hranice, tam prichádza únava.
A po nej vyhorenie.

Ekonómia falošnej autenticity

Digitálny svet sa nás snaží učiť, že autenticita je výkon. Citlivosť sa mení na tovar a
„držanie priestoru“ sa mení na službu v cenníku.

Výskumy o emocionálnej práci influencerov ukazujú, že tlak na neustálu autentickosť vedie k disonancii, únave a strate spojenia so sebou. A publikum sa tomu učí: napodobňuje performovanú autenticitu namiesto tej skutočnej.

A čo s tým môžeme spraviť?

Najprv to skúsme pomenovať. Nie preto, aby sme súdili, ale aby sme vrátili dôstojnosť slovám.

Skutočná spiritualita pozná noc.
Neuteká pred tieňom - prechádza ním.
Nie je to „vysoká vibrácia“, ale kapacita sedieť pri vlastnom ohni, aj keď nehreje hneď.

Psychologické koncepty, ktoré k tomu potrebujeme, nie sú módne:

• zraniteľnosť,
• hanba,
• hranice,
• vzťahová zodpovednosť

Výskum ukazuje, že zmena sa rodí z pomenovania a nesenia emócií v bezpečnom vzťahu, a nie z ich obchádzania.

A práve preto som cítila potrebu to popísať...

Nie proti ženám, ktoré tvoria obsah.
Píšem za ženy, ktoré sa v tom obsahu strácajú.

• Ak vás „svetlo“ na Instagrame robí menšími, nie je to svetlo.
• Ak po sledovaní „vedomých“ profilov cítite hanbu, tlak a prázdnotu, nie je to prebudenie, ale marketing emócií.
• A ak niekto používa duchovno, aby sa vyhol zodpovednosti, je to len ďalšia maska.

Skutočná spiritualita je tichá. Nehľadá svedkov. A keď prehovorí, hovorí jednoduché vety:
 

„cítim“,

„nesiem“,

„potrebujem hranicu“,

„som v procese“.

V tejto reči niet filtra. A práve preto lieči.

„Moja niť je pre cestu, nie pre publikum.“

Tri tiché zrkadlá: ako rozlíšiť prax od pózy

Prvé zrkadlo: tieň

Autentická spiritualita neuteká pred ťažkými emóciami; vie ich pomenovať a spracovať.
Ak duchovný jazyk slúži na obchádzanie bolesti („všetko je, ako má byť“, „pusti to a nesúď“), ide o dočasnú úľavu za cenu dlhodobej stagnácie.

Ak po „svetle“ v tele zostane nepokoj a v živote žiadna zmena, pozerali sme sa na pózu, nie prax.

Druhé zrkadlo: zodpovednosť

Internet vie vytvoriť pocit intimity, no nesie aj slepé miesta.
Ak osoba „svetla“ pri prvej spätnej väzbe mení dialóg na moralizovanie, ruší kontext a prenáša zodpovednosť na „tvoju energiu“, nie je to cesta - je to značka.

Dôveryhodnosť bez nesenia dôsledkov je len estetika.

Tretie zrkadlo: účinok na telo

Nie každý obsah škodí. Výskumy ukazujú, že účinok sociálnych médií je často malý a závisí od kontextu.
O to dôležitejšie je pýtať sa:

Čo zostáva v tele? 

Úľava a návrat k sebe?
 

Alebo napätie, zrýchlené porovnávanie a nutkanie „dorovnať obraz“?

Ak je to druhé, pravdepodobne sme narazili na performovanú autenticitu.

Tieto tri zrkadlá nikoho neobviňujú. Len ticho vracajú pravdu tam, kde sa nedá predstierať:
do nervovej sústavy, do zodpovednosti, do ochoty zostať pri sebe, aj keď to nie je fotogenické.

Ak vás text či video urobí väčšími, pokojnejšími, zreteľnejšími, bola to prax.
Ak menšími, nervóznymi, nejasnými, bola to póza.

A to stačí vedieť.

Lebo nie všetko, čo sa na povrchu leskne aj lieči.

 

Na záver

Nie všetky bohyne kráčajú po pláži v ľanových šatách. Väčšina z nich vôbec nie je na Instagrame.

Bohyne sa nerodia z póz, ale zo skúseností.
Z nocí, o ktorých nikto nevie,
z rozhodnutí, ktoré nikto netlieska,
z bojov, pri ktorých niet publika.

Sú to ženy, ktoré vstávajú aj vtedy, keď by mohli ostať ležať.
Ženy, ktoré nesú rodiny, vzťahy, prácu, zodpovednosť aj vlastné rany.
Matky, partnerky, manželky, dcéry, mentorky.
Lekárky, predavačky, psychologičky, opatrovateľky, učiteľky.
Ženy, ktoré rastú v tichu, nie pred kamerou.

Skutočná bohyňa nepotrebuje kričať, že ňou je.
Stačí, že ňou je.

A ak ste sa niekedy cítili menšie pri sledovaní estetizovaných obrazov duchovna,
vedzte, že sila sa nerodí v dokonalých pózach, ale v pravde, ktorú žijete, aj keď ju nik nevidí.

Odborné zdroje:
• University of Pennsylvania: prehľad výskumov o Instagrame a duševnom zdraví
• John Welwood: Spiritual Bypassing
• Psychology Today: parasociálne väzby v digitálnom priestore

Zdroj obrázkov: Canva