Nie každý, kto trpí traumou zažije post-traumatický rast, ale pre tých, ktorí ho absolvujú, môžu nastať celoživotné zmeny.

Hovorí sa, že Iluzívny post-traumatický rast je bežný, a skutočný post-traumatický rast je zriedkavý. Ale zároveň sa hovorí, že kde je vôľa, tam je aj cesta. Ak sa teda úprimne začneme zaujímať o to, že by sme vo svojom živote chceli niečo zmeniť, nič nás na našej ceste nedokáže zastaviť.

Cesta k rastu začína vtedy, ak sa po nejakej skúsenosti, ktorá nami otriasla, spýtame sami seba:

"Čo nás táto situácia má naučiť?

A ja sa spýtam:

Čoho ste schopní sa vzdať, alebo to obetovať, aby sa vám podobné nestalo znovu?

A vtedy si uvedomíte, že predsa nechcete dovoliť, aby vás trauma paralyzovala natoľko, že by ste prestali plnohodnotne žiť.

"Keď nastane utrpenie, núti nás to konfrontovať život iným spôsobom, ako to bežne robíme."

Philip Yancey

"Naša minulosť môže vysvetľovať, prečo trpíme, ale nesmieme ju použiť ako výhovorku, aby sme zostali v otroctve."

Joyce Meyer

Prvý krok k transformácii nastáva v uvedomení si toho, čo spôsobuje naše utrpenie.

Utrpenie často pochádza z vyhýbania sa bolesti. Naučiť sa konfrontovať svoje bolesti je cestou k oslobodeniu.

Väčšinu svojho života sa snažíme naháňať za pohodlím a zároveň utekať pred bolesťou, pretože nevieme, že vyhýbanie sa, alebo zatváranie oči pred bolesťou je paradoxne bolestivé samo o sebe. Čím viac sa svoje emócie snažíme potláčať, tým viac to bolí.

Výskum však preukázal, že schopnosť rozprávať o udalosti a svojich pocitoch nám pomáha stať sa silnejšími.

Po traumatickej udalosti sa ľudia často snažia aj vyhnúť veciam, ktoré im traumatizujúcu udalosť pripomínajú.

Možno by nás v tom mylne mohlo zviesť z cesty aj Budhovo učenie:

"Pripútanosť je príčinou všetkého utrpenia."

A prečo by sme tento výrok mohli pochopiť mylne?

Pretože ak ste prežili traumu v detstve, ktorá vás „naučila“ že pripútanie sa k rodičom je „nezdravé“ tak vás toto učenie v tom ešte aj utvrdí.

Pravda je však taká, že toto učenie bolo v prvom rade zostavené pre mníchov ako návod pri dosahovaní osvietenia. Ide o „schopnosť ne - pripútanosti sa k svetským veciam, ktorá im mala pomôcť lepšie sa sústrediť na meditáciu a prítomnosť.

Tento výrok by sa teda lepšie dal chápať asi takto:

Pripútanosť k tomu, ako si predstavujeme, že by veci mali byť, je príčinou všetkého utrpenia.

Je to ten malý, nahlodávajúci pocit, že veci práve nejdú tak, ako by sme chceli. Vzniká z toho úzkosť mať veci pod kontrolou. Lenže čo ak tie veci pôjdu lepšie, ako by sme si predstavovali?

Schopnosť dokázať sa vedieť „zdravo“ odpútať od svetských vecí, teda môže byť prínosné, avšak:

Ako je možné sa naučiť od niečoho „odpútať“ keď k opaku – teda k pripútaniu ani nedošlo?

Je to presne to isté ako pri protiklade:

Ak človek nespoznal bolesť, ako si môže vedieť užiť radosť?

Je pripútanosť naozaj cestou k utrpeniu?

Vyhýbavé pripútanie nastáva, keď sa dieťa začne vyhýbať svojim opatrovateľom a nehľadá u nich útechu. Nebude vyhľadávať svojich rodičov ani vtedy, keď je v núdzi.

Vyhýbavá pripútanosť vzniká vtedy, keď dieťa cíti, že sa nemôže spoľahnúť na opateru od svojho opatrovateľa. Jednoducho povedané, jeho základne potreby (fyzické aj emocionálne) nie sú naplnené. Vyhýbavé dieťa nebude ani uprednostňovať svojho opatrovateľa pred cudzincom, pretože je možné, že cudzinec by mu mohol poskytnúť viac podpory, ako jeho skutočný opatrovateľ. Nehovoriac o tom, že sa „dôvera“ k „nesprávnemu“ cudzincovi môže stať aj nebezpečnou.

V dospelosti to môže vyústiť aj v to, že si vybudujeme nezdravú pripútanosť k toxickej osobe.

Viď: Štokholmský syndróm napríklad.

Tí, ktorí vyrastajú s vyhýbavou pripútanosťou, majú väčšiu pravdepodobnosť, že budú mať neskôr v živote problémy s intimitou a budú mať problém vo vytváraní sociálnych väzieb.

Tým, že nevyrastajú v úzkom spojení so svojím opatrovateľom, nedokážu si neskôr ani vytvoriť zdravé spojenie s ostatnými vo svojom živote.

Prečo je teda zdravá pripútanosť dôležitá?

Bezpečné pripútanie je najzdravšou formou pripútania. Je to pripútanosť, pri ktorej sa dieťa cíti upokojené prítomnosťou svojho opatrovateľa.

Bezpečne pripútané deti sa cítia pod ochranou a vedia, že sa majú na koho spoľahnúť. Takéto deti uprednostňujú svojho opatrovateľa pred cudzími ľuďmi a hľadajú u neho útechu.

Bezpečné pripútanie sa považuje za veľmi dôležité pre zdravý vývoj, pretože má na jednotlivca trvalý vplyv.

Čím sa vyznačuje bezpečná pripútanosť v dospelosti?

• Schopnosťou riadne, asertívne komunikovať
• Nebrať si odmietnutie príliš osobne
• Schopnosť regulovať svoje emócie
• Schopnosť nastaviť si hranice
• Schopnosť nesúhlasiť bez pocity viny
• Oceniť vzájomnú nezávislosť vo vzťahoch
• Schopnosť vytvoriť si stabilný, dlhodobý vzťah
• Mať pozitívny pohľad na seba aj ostatných
• Požiadať o pomoc, keď je to potrebné

Emocionálna inteligencia a zdravé pripútanie sa

Emocionálna inteligencia je schopnosť pochopiť, regulovať a použiť vlastné emócie vo svoj prospech. 

Emocionálnu inteligenciu si netreba zamieňať s intelektom!

Ľudia s vyšším intelektom ale s nižšou emocionálnou inteligenciou môžu mať niekedy mylný pocit, že vedia viac ako ostatní. Neuvedomujú si to, že vlastné pocity iba logicky analyzujú, namiesto toho, aby sa naozaj pokúsili pochopiť, čo sa im snažia naznačiť. A z tohto nedorozumenia svoje pocity radšej ignorujú alebo potlačia.

Bez schopnosti popísať svoje pocity potom vznikajú aj problémy vo vzťahoch, a v zdravom pripútaní sa.

Schopnosť bezpečného pripútania sa je teda prepojená aj s vyššou úrovňou emocionálnej inteligencie.

Ľudia so štýlom bezpečného pripútania sú schopní lepšie zvládať osobný stres vďaka vysokej úrovni emocionálnej inteligencie. To znamená, že lepšie čelia stresovým situáciám bez pocitu zúfalstva a nestrácajú kontrolu nad svojimi emóciami. Títo ľudia majú dostatok sebadôvery a dokážu efektívne riešiť problémy v rámci vzťahov.

Naopak, neisté, alebo vyhýbavé pripútanie sa je však spojené s menej rozvinutou emocionálnou inteligenciou vo vzťahu k nielen našim vlastným, ale aj k emóciám druhých.

Ľudia s vyhýbavým pripútaním môžu čeliť stresovej situácii pasívnym, alebo agresívnym spôsobom. A to tak, že sa problému buď vyhnú, alebo ho zveličia.

Použite traumu k svojmu rastu

Schopnosť prijať a poučiť za z našej bolesti je cestou k rastu. Vyžaduje si zároveň aj odvahu pohnúť sa vpred a vykročiť aj tam, kde nevieme čo môže nastať. Veľa utrpenia vzniká hlavne z myšlienok:

Čo ak sa zopakuje to isté?

Čo ak sa stane to alebo tamto?

Sú to myšlienky, ktoré zahŕňajú minulosť a budúcnosť. A ak by sme sa v tomto mali oprieť o ono spomenuté Budhovo učenie, ktoré poukazuje na prítomnosť, tak nám tá pripútanosť sa k (minulému alebo ešte nenastávajúcemu) dá pekný význam!

Utrpenie sa často deje aj z obviňovania iných alebo seba, za situáciu, ktorá nastala. Áno, situácia nastala, avšak už ju nezmeníme. Jediné čo môžeme zmeniť je náš postoj a pohľad na vec.

A z chuti niečo zmeniť sa začne rodiť vôľa a z vôle konanie.

A ako sa rodí silná vôľa?

V schopnosti nastaviť si svoje priority. V plánovaní toho, čo chceme dosiahnuť, a aké kroky k tomu potrebujeme podniknúť. A ak sa nám podarí najskôr menšími krokmi urobiť zmeny, dodá nám to pocit sebavedomia, po ktorom začneme meniť veci ďalšie. Týmto spôsobom si svoju vôľu cvičíme asi podobne, ako svaly.

„PTG (post-traumatický rast) sa môže vyznačovať pozitívnymi zmenami v seba-ponímaní, medziľudských vzťahoch a životnej filozofii, čo vedie k zvýšenému sebauvedomeniu a sebavedomiu, otvorenejšiemu postoju k druhým, väčšiemu oceneniu života a objavovaniu nových možností“

Tedeschi & Calhoun, 1996

Ako spoznáte, že rastiete z traumy?

Človek, ktorý rastie napríklad z traumy nedostatočnej starostlivosti opatrovníka v detstve sa naučí byť v živote samostatný a nikoho nepotrebovať. Avšak to neznamená, že nedokáže mať vzťah s niekým, o koho sa v ťažkých chvíľach bude potrebovať oprieť.

Trauma ho jednoducho naučila schopnosti dokázať sa „nepripútať “ k toxickej osobe tak, že by bez nej nedokázal plnohodnotne fungovať. (nezdravá priľnavosť)

Takýto človek zároveň vie, že nie je zodpovedný za negatívne pocity a nálady druhej osoby, a ani jeho existencia či šťastie nezávisí od niekoho iného.

Podľa čoho ešte spoznáte, že sa „liečite“?

• Oceňujete život aj maličkosti
• Začnete túžiť po autentickejších spojeniach
• Začnete si všímať možnosti, ktoré život ponúka
• Vnútorná sila
• Spirituálna zmena

Rast z traumy neznamená, že sa k svojim smutným spomienkam nevrátite. PTG neznamená ani to, že o sebe občas nezapochybujete, alebo že vám niektoré situácie nebudú zo začiatku spôsobovať nepríjemné pocity.

Trauma vám už skrátka nebude ohromným spôsobom negatívne zasahovať do života, a oberať vás o jeho najkrajšie momenty.

Pamätajte, že život treba žiť so všetkým, čo k tomu patrí. Ak by sme dovolili strachu, aby nás ovládol, žili by sme v neustálej neistote, zavretí pred svetom, bez pokusu „zažiť“ a mať skúsenosť. A o skúsenostiach predsa život je!

V živote si nemôžeme naordinovať iba príjemné pocity a ignorovať tie nepríjemné. Žiaľ, v živote to nefunguje tak, ako keď prídete k okienku rýchleho občerstvenia a vypýtate si hamburger bez cibule a k tomu diétnu kolu.

Život je naopak zmesou korenín, vôní a chutí. A ako je pekne povedané:

„Kto sa bojí, nech nejde do lesa“

Tak ja sa spýtam:

Čo sa stane tomu, kto sa bude báť žiť?

Myslím, že odpoveď už poznáte...

Zdroje: 

https://momentumpsychology.com/posttraumatic-growth-finding-meaning-in-pain/

https://www.attachmentproject.com/blog/emotional-intelligence-attachment/

Zdroje obrázkov. Canva