Za siedmimi horami, za siedmimi dolami… bol raz jeden chrám. Nie z mramoru, nie z papiera, ale z myšlienok, skúseností a kameňov, ktoré mi niektorí ľudia kedysi hádzali do cesty.
Dlho som si myslela, že život je boj. Že keď po mne niekto hodí kameň, musím ho buď chytiť, nechať aby ma zasiahol rovno do hlavy, alebo ho v záchvate „spravodlivého hnevu“ hodiť späť - ideálne s dvojnásobnou silou.

Až kým mi nedošlo: že energia sa dá recyklovať!
 

A ako kedysi povedal Omraam Mikhaël Aïvanhov:

„Myšlienka je živá sila. Je ako lúč svetla, ktorý môže tvoriť alebo ničiť. Keď sa učíme myslieť vedome, stávame sa tvorcami harmónie.“

Tak som si teda založila firmu. Volá sa Chrám môjho vnútra. A moji neprajníci? To sú moji najusilovnejší dodávatelia.

Bezplatná donášková služba (až ku bráne!)

Všimli ste si, koľko energie dajú neprajníci do „zásielky“?
Najprv si surovinu vyhľadajú, prekrútia, no často aj vymyslia (ohováranie, intrigy, závisť), potom ju vyleštia vlastným hnevom a nakoniec ju presne namieria na moju bránu.

V mojom starom živote som pred takými balíkmi utekala, prípadne ich odmietla. Vtedy bola z môjho chrámu iba slabá chatrč.
Dnes však stojím pri oceľovej bráne so zoznamom materiálu a kričím:
„Tento mramorový blok nenávisti dajte doľava k základom! Áno, tam, kde potrebujem viac stability.“

Alchýmia v praxi: od odpadu k zlatu

Keď mi doručia „zásielku“ zrady, už sa nerozčuľujem.
Idem do svojej vnútornej dielne. Tam nad ňou popremýšľam, pouvažujem čo s ňou a poviem si: Tak poďme na to!

Následne použijem silu myšlienky ako brúsku: z ostrého kameňa, ktorý ma mal rozrezať, urobím hladkú dlaždicu.

Je to čistá alchýmia:

• Vstupná surovina: cudzia negativita
• Proces: humor, nadhľad, vedomé myslenie
• Výstup: nová vežička na mojom chráme

Moji „dodávatelia“ sú z toho na pokraji mŕtvice. Čakali demolačné práce, a zrazu sa pozerajú na luxusnú novostavbu.

Reklamačné oddelenie (zatvorené z dôvodu vnútornej slobody)

Občas niekto príde s reklamáciou (vidíte mu ju priam v tvári):
„Ako je možné, že sa stále usmievaš? Veď som ťa mal zničiť!“

Vtedy dvihnem svoj Božský kalich, u mňa šálku dobrého čaju, alebo pohár suchého vína, a pokojne vysvetlím:
„Naša firma neberie tovar späť. Čo ste hodili do môjho priestoru, patrí mne. Ja z vášho hnevu robím podlahové kúrenie. Hreje, slúži a nestálo ma to ani cent.“

C. G. Jung pripomína, že uzdravenie sa rodí tam, kde sa stretáva svetlo s tieňom. Nie tým, že tieň poprieme, ale tým, že ho integrujeme, premeníme jeho energiu na vedomie, tvorivosť a silu.
 

Môj „Chrám s.r.o.“ je presne o tom:

• Tieň dodáva materiál.
• Svetlo navrhuje stavbu.
• Srdce rozhoduje, čo z toho vznikne.

Kolaudácia za prítomnosti svetla

Dnes môj chrám stojí pevne, je postavený z reality, nie z ilúzií.
A vtipná pointa? Nebyť usilovných „hádzačov kameňov“, možno by bol môj domček len z papiera.

Takže, milí neprajníci, ďakujem za každú ďalšiu várku štrku.
Práve som zistila, že potrebujem vysypať príjazdovú cestu k novej radosti.
Skladujte, hádžte, pracujte…
Moja stavba je ešte len v polovici.

Deje sa vám podobné? Pýtate sa čo s tým? Tak tu to je:

Skúste praktický rituál recyklácie energie (5 minút, kdekoľvek):

Pomenuj zásielku.
„Prišla kritika / ohováranie / závistlivé slovo.“

Odlíš fakt od príbehu.
Čo sa skutočne stalo? Čo je len domnienka?

Alchýmia myšlienky.
Polož si otázku podľa Aïvanhova:
„Akou vedomou myšlienkou túto energiu premením na harmóniu?“

Humor ako náradie.
Vymysli krátku metaforu:
„Vďaka za kameň - došli mi dlaždice.“

Konkrétny krok.
Urob niečo drobné, čo buduje tvoj chrám: uprac stôl, napíš vetu, choď na prechádzku.

Hranice & pokoj.
Ak zásielky chodia príliš často, nastav hranice: „O tom nebudem diskutovať,“ „Takto so mnou nehovor.“

Záverečná veta (mantra).
„Z každého tieňa staviam svetlo. Som architektka svojho chrámu.“

A čo s neprajníkmi?

Kto hádže špinu, zostane nakoniec sám špinavý. Nie preto, že by to bol trest, ale preto, že energia, ktorú vysielame, sa vracia. Jung to vystihol presne:

„Človek sa nestane osvieteným tým, že si predstavuje postavy svetla, ale tým, že si uvedomí temnotu.“

Neprajníci často odmietajú vidieť vlastný tieň, a tak zostávajú tam, kde sú. V tieni. Stagnujú v priestore, ktorý sami vytvorili. Dostávajú späť nie to, čo som z ich kameňov postavila ja, ale presne to, čo hodili: ostré hrany, ktoré zraňujú. Sú to ich vlastné, nepremyslené kroky.

Dobrá správa? Aj ten múr, ktorý si stavajú, sa dá raz premeniť na most. Stačí sa rozhodnúť. Ale to je už ich cesta. Ja som si na tej mojej vybrala svetlo.

Ten, kto zostáva v svetle, je vždy pod ochranou. Svetlo je ako štít. Všetko sa od neho odrazí. Ako hovorí Rumi:

„Lampa je tvoja duša. Udržuj ju naplnenú olejom lásky, aby mohla svietiť a rozptýliť temnotu.“

Zdroj obrázkov: vygenerované prostredníctvom zadaného vizuálneho konceptu v Canve/AI