V tom bode, keď prestane extáza utekať a chlad sa prestane brániť, zostane len prítomnosť, ktorá má váhu tela aj ticha. A z nej sa rodí mýtus, ktorý nepísala vášeň, ale pravda.

tieto príbehy sú voľným pokračovaním trilógie Oheň a mesiac: tri príbehy archetypov

Príbeh štvrtý: Bavlna a mesačný svit

Niektoré stretnutia sa nedejú v extáze, ale v jej doznievaní.
Keď sa hluk utíši a z bohov ostanú telá, objaví sa otázka, ktorú nemožno obísť.
Dá sa zostať prítomný bez úniku a blízky bez zbrane?

Dionýzos s Artemis kráčali lesom. Artemis sa v hlave vynáral moment, ktorý sa ešte udial v Hadesovom klube. Pamätá si ako sa hudba v klube zmenila na tlmený, hlboký ambient. Svetlo z Artemisinho šípu už neoslepovalo, len mäkko pulzovalo na zaprášených fľašiach ambrózie.

Dionýzos sedel na vysokej barovej stoličke, kapucňu z About You mal stiahnutú, čím odhaľoval tvár, ktorá vyzerala unavene, no prvýkrát bdelo.

Artemis sedela kúsok od neho, luk mala opretý o bar, prsty sa jej nevedomky hrali s tetivou.

Dionýzos (ticho): „Všetci o mne spievajú, že som prítomný v každom dúšku vína. Ale vieš, čo je pravda? V tom hluku a tanci som vlastne nikdy nebol prítomný. Bol som len... rozptýlený.“

Artemis (bez toho, aby sa naňho pozrela): „Chcel si sa stať dymom, Dion. Dym nikto nemôže zasiahnuť. Ale ani objať. Tvoja extáza je len veľmi hlučný spôsob, ako byť sám.“

Dionýzos sa trpko pousmeje a posunie k nej pohár čistej vody.

 „A čo ty? Tvoj lov? Tá tvoja nedotknuteľnosť je len iná forma opitosti. Si opitá vlastným odstupom. Strieľaš šípy, aby si si nikoho nepustila k telu bližšie, než je dĺžka tvojho luku.“

Artemis sa konečne otočí. Jej pohľad je ako mesačný svit na ľade - krásny, ale mrazivý. No keď sa ich oči stretnú, ten ľad na okrajoch začne pukať.

„Keby som ten šíp nepustila, Dion... keby som ťa zasiahla do srdca ako namiesto toho chudáka Achilla do päty... čo by zostalo z boha extázy, keby musel cítiť niečo skutočné?“

Dionýzos sa nakloní bližšie. Vzduch medzi nimi vonia po mokrom lese a hrozne.

„Zostal by len muž v bavlnenej mikine." jeho výdych sa dotkol jej pier.

"Skús to!" Povzbudí ju. "Odlož luk a zisti, či dokážeš zostať v mojej prítomnosti v tichu. Bez cieľa.“

Artemis na moment zaváha. Jej ruka sa pohne smerom k jeho rukávu, nie aby ho súdila, ale aby cítila tú obyčajnú bavlnu. Iskra, ktorá medzi nimi náhle preskočí, nie je božským bleskom, ale niečím oveľa nebezpečnejším: zraniteľnosťou.

Túto chvíľu naruší Hades, ktorý si zamrmle popod nos (z tieňa za barom): „Ak sa títo dvaja dajú dokopy, vesmírna rovnováha pôjde do prdele. Ale ten drink ide určite na účet podniku.“

A potom sa obaja radšej vytratia....do rúška tmy.

Pointa príbehu

Štvrtý príbeh ukazuje moment, keď sa extáza aj odstup odhaľujú ako dve podoby úniku a medzi postavami sa po prvýkrát objaví možnosť zostať spolu v tichu, bez masky božskosti a bez potreby niekoho zasiahnuť alebo oslniť.

Príbeh piaty: Keď lovkyňa odloží luk

Existujú priestory, kde vášeň nemá hlavné slovo.
Tam, kde mesiac neosvetľuje, ale vládne, sa láska prestáva hrať na zvádzanie.
A bohovia prvýkrát zisťujú, čo znamená zostať - bez úteku, bez kúzla.

Les za bránami Hadesovho klubu, ktorým teraz kráčajú nie je obyčajný. Je to miesto, kde stromy dýchajú v rytme ich krokov. Mesačný svit tu nesvieti tlmene, on tu vládne.

Artemis kráča vpred s istotou šelmy, no jej krok je nezvyčajne pomalý.

Dionýzos kráča tesne za ňou. Mikina mu visí na ramenách ako odložené brnenie. Už v nej nie je schovaný. V tomto lese, a v jej blízkosti, sa cíti viac odhalený, ako keď tancoval bez šiat.

„Tu končí tvoja moc, Dion,“ povie Artemis, bez toho aby sa otočila. „V mojom lese víno nekvasí. Tu je len surová pravda zeme.“

Dionýzos sa zastaví pri starom zoschnutom dube. „Pravda je niekedy príliš suchá, Artemis. Nepotrebuje trochu... vlahy?“ zahryzne si pri tom do spodnej pery.

Pristúpi k nej zozadu. Nedotýka sa jej, ale ona cíti jeho teplo. Je to vibrácia, ktorú jej šípy nikdy nepoznali.

Artemis sa prudko otočí, luk pripravený v rukách ako hradba. No jej dych je zrýchlený. Prvýkrát v živote neloví ona.

Dionýzos (šepká): „Tvoj šíp ma v klube minul. Ale tvoj pohľad nie. Bojíš sa, že ak ma pustíš bližšie, zmením tvoj mesačný svit na požiar?“ provokuje ďalej.

Artemis skloní luk. Jej prsty sa dotknú jeho hrude - presne tam, kde bavlna mikiny About You zakrýva tlkot srdca.

Hlas sa jej rozochveje. „Bojím sa, že ak ten požiar začne, už nikdy nebudem chcieť späť svoj chlad.“

Medzitým v hustom kroví papradia...

Dva páry očí, nalíčené tým najdrahším tieňom z Douglasu, horia hnevom. Afrodita sa krčí v kríkoch, jej hodvábne šaty sú zachytené o tŕne, čo ignoruje s priam božským sebazaprením.

Afrodita (pre seba, syčivo): „Tá amatérka! Tá ľadová socha! Chce ho skrotiť tichom? On patrí k oltárom vášne, nie k machu a papradiu! Ak mu ona dá pocit pokoja, skončila som. Láska bez drámy je len... obyčajné priateľstvo. A to ja nedovolím.“

Vytiahne malý flakón zlatej esencie. Stačí jedna kvapka na vietor a tento „duchovný moment“ sa zmení na nekontrolovateľné šialenstvo.

Artemis však v tom momente urobí niečo, čo Afroditu paralyzuje viac než akékoľvek kúzlo. Vezme Dionýzovu ruku a položí si ju na hrdlo.

Artemis: „Cítiš to? To nie je útek od pravdy. To je jej príchod.“

Vzduch medzi nimi zhustne tak, že by sa dal krájať nožom. Afroditina ruka s flakónom ilúzií sa trasie.

Tu nastáva moment, kedy sa nebeská mechanika definitívne zasekne. Vzniká priam vesmírny paradox!

Artemis, dcéra mesiaca, a Dionýzos, syn extázy, stoja v lese tak blízko, že sa ich aura nedá rozlíšiť. Afrodita v kríkoch ani nedýcha. Toto nie je flirt, toto je tektonický posun.

Moment premeny:

Artemis pomaly uvoľňuje prsty z tetivy. Jej luk padá do machu so zvukom, ktorý v tichu lesa znie ako kapitulácia. Prvýkrát v histórii nie je lovkyňou, ale cieľom.

Dionýzos namiesto toho, aby ju strhol do víru vášne (ako by to urobila Afrodita), zostáva nehybný. Táto nová, tichá intenzita ho fascinuje viac než litre vína. Je to čistá prítomnosť.

Afrodita sa trasie od zúrivosti. Vidí, že medzi nimi nevzniká „jej“ druh lásky - tá spaľujúca, bolestivá a nestála. Vzniká tam niečo, čo ona neovláda: prienik dvoch celých entít.

„To nie je možné,“ šepká Afrodita a kŕčovito zviera flakón. „On ju nechce zviesť... on ju chce pochopiť.“ Pre bohyňu krásy je toto najväčšia urážka. Ak sa vášeň zmení na porozumenie, jej moc zanikne.

Zlom:

Dionýzos natiahne ruku a jemne odhrnie Artemis vlasy z čela. Jeho dotyk nie je dravý, je skúmavý. Artemis privrie oči a v tom momente sa celý les zachveje. Listy stromov začnú meniť farbu - nie sú zelené ani strieborné, ale purpurové, akoby zem začala pumpovať božskú krv.

„Dion,“ vydýchne Artemis a v jej hlase zaniká mesačný chlad. „Ak toto urobíme... už nikdy nebudeme môcť byť tými, kým sme boli predtým.“

Dionýzos sa usmeje tým svojím nebezpečným, chlapčenským úsmevom. „To je tá najlepšia správa, akú som dnes počul.“

V tom momente sa Afrodita rozhodne. Nemôže dovoliť, aby sa „čistota“ spojila s „chaosom“ bez jej dozoru. Chystá sa vystúpiť z tieňa a hodiť medzi nich jablko sváru, o ktorom sa bude písať v Encyklopédii mytológie.

Artemis a Dionýzos sa bez slova otočia chrbtom k civilizácii aj k olympským intrigám. Ich krok je zladený. Ona mu požičiava svoj zrak, aby videl v tme, on jej svoju odvahu cítiť bez hraníc.

Afrodita zostáva v kríkoch ako skamenená socha z mramoru. V ruke stále zviera flakón, no jej ruka klesá. Cíti niečo, čo u bohov takmer nepoznáme: bezmocnosť. Títo dvaja totiž nevstúpili do románika, oni vstúpili do mýtu, ktorý ona nepísala.

Stratení v hĺbke:

Dionýzos si sťahuje kapucňu mikiny. V tomto lese už nepotrebuje úkryt pred svetom. Jeho kroky už nedupe rytmus Bennyho Benassiho, ale tichý šelest listov.

Artemis ho vedie k miestu, ktoré na mapách neexistuje. K prameňu, kde sa mesačný svit mení na striebro.

Keď zmiznú v hustej hmle, les za nimi doslova „zarastie“. Stromy sa prepletú do nepreniknuteľnej steny, akoby ich chceli chrániť pred zrakom celého vesmíru....

V klube Hades Underground zatiaľ barman Hades utiera pohár a hľadí do prázdna. Intuitívne cíti nejakú zmenu v ovzduší.

„Odišli,“ konštatuje s pokojom, ktorý má len boh podsvetia. „Už nie sú bohmi lovu ani vína. Sú len... spolu.“

Achilles si pri bare šúcha pätu a s úškrnom pozrie na prázdne miesto, kde predtým stála Artemis. „Stávka o päť drachiem, že sa vrátia až o sto rokov. A v úplne inom oblečení.“

Afrodita v lese konečne vystúpi z tieňa, celá od blata a s rozmazanou maskarou. Pozrie na stenu stromov a s nenávisťou, v ktorej je kúsok uznania, povie:

„Užite si to ticho. Ale nezabudnite... aj ticha sa raz prejete. A potom tu budem čakať ja.“

Pointa príbehu

V piatom príbehu dochádza k zlomu: namiesto zvádzania, lovu a chaosu si obaja vedome volia prítomnosť, čím vzniká vzťahový priestor, ktorý nepodlieha dráme ani moci zvonka a zásadne mení rovnováhu celého sveta okolo nich.

Príbeh šiesty: Jednota v dualite

Nie každá integrácia sa dá vysloviť.
Niektoré sa dejú až tam, kde identity miznú a zostáva len pravdivý stred.
V priestore, kde sa netreba chrániť ani dobýjať, vzniká nový mýtus.

Hlboko v srdci lesa, tam, kde realita stráca svoje hrany, sa stromy rozostúpili do prirodzenej katedrály z machu a tmy. Tu sa integ realita rácia tieňov nekoná slovami, ale splynutím.

Integrácia tieňov v purpurovom opare:

Dionýzos si definitívne sťahuje mikinu. Už nie je „ Milencom“ na úteku, je mužom, ktorý prijíma svoju váhu. Jeho tieň, predtým rozbitý v diskotékových zábleskoch, sa teraz vlieva do tieňa Artemis. Keď sa jej dotkne, nie je to už narušenie jej priestoru, je to uznanie.

Artemis odhadzuje poslednú zábranu - svoj odstup. Jej pokožka pod jeho prstami prestáva byť mramorom a stáva sa pulzujúcim dychom. V tomto spojení sa jej precíznosť mieša s jeho chaosom. Je to erotické v tom najhlbšom zmysle slova: nie ako akt, ale ako totálne obnaženie podstaty.

V tom momente nastáva magická metamorfóza sveta:

Okolo nich začínajú kvitnúť kvety, ktoré nikto nikdy nepomenoval. Ich kalichy pripomínajú antické poháre, ale namiesto vína ronia čistú, svetielkujúcu rosu, ktorá vonia po pižme a ihličí. Korene stromov sa prepletajú v rytme ich tiel a vytvárajú živý, dýchajúci baldachýn.

Nočné dravce prestávajú loviť. Jastraby a vlky sa ukladajú do machu vedľa seba, omámení novou frekvenciou sveta. Celý les sa stáva jedným veľkým erotogénnym bodom planéty.

Mesiac nad nimi mení farbu na temne rubínovú. Už neosvetľuje cestu, on sa stáva súčasťou ich krvi. Tma prestáva byť strašidelná, stáva sa zamatom, ktorý ich prikrýva.

Keď sa ich telá a tiene konečne spoja, nastane ticho, ktoré je hlasnejšie než akákoľvek hudba v Hadesovom klube. Je to ticho integrácie. Milenec už neuteká do extázy, on sa ňou stal. A Lovkyňa už nehľadá cieľ, pretože ním sama je.

Afrodita v diaľke cíti, ako jej z ruky vypadáva flakón a triešti sa o skalu. Už niet koho zvádzať. Títo dvaja stvorili niečo, čo je mimo jej dosahu. Jednotu v dualite.

V tú noc sa zrodil nový mýtus. Mýtus o tom, že keď sa svetlo pravdy stretne s tmou vášne v úplnej úprimnosti, bolesť prestáva byť nepriateľom a stáva sa bránou k nekonečnu.

Pointa príbehu

Šiesty príbeh uzatvára cestu integráciou, v ktorej sa bez slov spájajú svetlo aj tieň, rozdielnosť prestáva byť hrozbou a z Milenca aj Lovkyne sa stáva celistvá bytosť schopná vzťahu ako stavu bytia, nie ako úniku či napätia.

Poznámka na záver:

Toto nie sú príbehy o erotickom spojení, ale o návrate energie tam, kam patrí.

Aj keď pocit to býva často veľmi podobný, tento nastáva dnu - priamo v nás. Je to ako stret dvoch vesmírov. Je to miesto,
kde sa prestáva utekať a prestáva brániť.  

Život sa po tomto strete dá znovu do rovnováhy. Zmysly sa prebudia, dych sa prehĺbi a vnútorný priestor sa naplní silou, ktorá intuitívne určí smer.

Ak v tebe tieto poetické obrazy niečo rozhýbali, neskúšaj to analyzovať!
Integrácia sa neudržiava hlavou, ale pocitom a dôverou.
To, čo je celistvé, zostáva živé aj v tichu, a prirodzene sa mení na tvorbu, prítomnosť a schopnosť byť.

Týmto sa mýtus neuzatvára.
Len sa presúva z príbehu späť do tela.

O inšpirácii (autorský odkaz)

Integráciu vnímam ako krátky záblesk, ktorý prejde telom, rozleje sa v ňom a zanechá stopu. Je intenzívna, takmer hmatateľná, a predsa sa nedá udržať vôľou. Skôr sa vracia neskôr - vo vlnách, v spomienkach, v nových súvislostiach, v tichom pochopení, prečo bola práve táto cesta potrebná.

Vnímam v tom určitý rytmus: dionýzovský moment, ktorý prináša živú, takmer milostnú intenzitu, a hlas Artemis, ktorý ma následne vráti späť do reality a potichu pripomenie, že netreba príliš tlačiť na význam.

A možno je to aj schopnosť zacítiť výmeny energií..

Napätie medzi nimi však nepôsobí ako konflikt, skôr ako jemné iskrenie protikladov, ktoré sa navzájom priťahujú práve tam, kde sa potrebujú stretnúť.

Psychika v takých chvíľach cíti rozpor aj príťažlivosť zároveň a prirodzene očakáva rozuzlenie. To neprichádza ako víťazstvo jedného pólu nad druhým, ale ako tiché spojenie - podobné dozneniu príbehu, po ktorom cítime zvláštnu správnosť, že všetko zapadlo na svoje miesto.

Z tohto pocitu vzniká inšpirácia. Je ako svieži prameň vitality, ktorému netreba brániť v jeho toku.

Preto nechávam veci plynúť. Sledujem, čo z nich vznikne v čase. Tento cyklus nie je vysvetlením integrácie, ale stopou po nej.

Zdroj obrázkov: Canva / pomocou zadania vizuálnych promptov