Volám sa Majka a narodila som sa na Slovensku v jednom malom meste. Moja cesta a účel si ma začali hľadať od detstva. Už od narodenia som rada pozorovala svet okolo seba (tak mi to povedali moji rodičia). Počas dospievania som rada sledovala veci okolo seba, ktoré si možno na prvý pohľad málokto všimne. Pri rozhovoroch som sedávala medzi dospelými a počúvala, pozorovala, o čom sa rozprávajú. Rada som sledovala ich tváre, gestikulácie a správanie...dokiaľ ma od svojho dospeláckeho kolektívu neodohnali.

Ako roky plynuli, zisťovala som, že hoci sa snažím, nejak sa mi nedarilo zaradiť sa do školského kolektívu. Nebolo to tak, že by som bola „zlá“ kamarátka, ale deti ma z nejakého dôvodu odsudzovali a niekedy aj nepekne šikanovali. Rodičia to taktiež so mnou nemali ľahké, pretože som sa zaujímala o všetko iné len nie o to, čo mi bolo nalinkované a prikázané. 

Po prestupe na cirkevnú základnú školu, ktorá bola bližšie ku môjmu domovu to začalo byť ešte horšie. V škole som sa necítila dobre, učebná osnova ma nudila, a keďže so mnou doma nemali trpezlivosť, uzavrela som sa. V škole sa mi náhle zhoršil priemer. Voľba mojej budúcnosti bola prevažne v rukách mojich rodičov a mne nezostávalo nič iné, než poslúchnuť starších. Poslúchnuť ľudí, ktorí sú pre vás autoritou! Pred tvrdou realitou som unikala do prírody, spievala v speváckom zbore v kostoloch. Tam som sa cítila blízko k tomu, čo ľudia nazývajú "Boh".

Po nástupe na strednú školu som začala vynikať. Moje študijné  výsledky  patrili k najlepším a medzi spolužiakmi som dobre zapadla. Akoby som chytila druhý dych a cítila, že nie som taká nepotrebná. Vždy mi išlo prednášanie poézie a prózy, slovenčina či písanie na rôzne témy. Zaujímali ma ľudia a cestovanie. Podala som si prihlášku na vysokú – odbor žurnalistika.

Tu prišlo prvé sklamanie. Strávila som leto učením sa na prijímačky, ktoré som spolu s talentovkami urobila. No nevzali ma pre „nedostatok miesta“. To isté sa zopakovalo ešte druhý krát pri odbore psychológia. Do školy som sa dostala až na tretí krát na odbor kultúrna a sociálna antropológia. V tomto období som však už bola donútená pracovať, nakoľko ma moji rodičia ďalej nemohli finančne podporovať tak, aby mi zadovážili to, čo som potrebovala.

Vymenila som niekoľko povolaní a zamestnala sa aj v hoteli, kde som často robila nadčasy aj nočné služby aby som mohla študovať. Predstavovala som si ako sa mi otvoria dvere k vedomostiam, túžila som po dobrej kariére a rodine.

Všetky moje sny sa však zrútili po poznaní, že tento svet nie je taký ako sa zdá. Že tento systém je nastavený inak, že to, čo ľudia hovoria sa často nestotožňuje s ich činmi, že spravodlivosť a pravda sa vytráca, že ľudia skorej uveria ilúzii než realite, že keď nemáte peniaze, meno a nehráte hru akú chcú od vás iní, ste stratení.

Po ukončení bakalárskeho štúdia som sa vydala a odišla žiť za manželom do Frankfurtu. Toto obdobie bolo pre mňa cestou do najhlbšieho vnútra. Svet, ktorý som túžila spoznať sa predo mnou otvoril. Zmes kultúr, absolvovanie jazykových kurzov, no i neľahké obdobie v cudzine človeka vyzve nájsť svoju silu a naučiť sa tešiť z úplných maličkostí. V ťažkých chvíľach som začala intenzívne meditovať a venovať sa fyzickej aktivite.

Toto obdobie mi priviedlo do cesty ľudí z rôznych kútov sveta. Ja ich nazývam svojimi učiteľmi, sprevádzačmi, spolucestujúcimi. Vďaka týmto ľuďom som sa naučila pozerať na seba inak, navštívila som miesta, o ktorých sa mi ani nesnívalo. Cestovanie a interakcie s inými kultúrami ma naučili ešte väčšej pokore. A ako vravím, že každý, kto absolvuje podobné, nemôže zostať „nedoktnutý“. Až vtedy si uvedomí pravé hodnoty a skutočné „bohatstvo“.

Žiaľ, môjmu manželstvu sa nezadarilo, nakoľko sa (teraz už môj exmanžel) rozhodol vrátiť na Slovensko. Mal na to svoje dôvody a ja som ho podporila a chápala. Pre mňa to však znamenalo ďalšiu obrovskú vlnu zmien a kým si on plnil v pohodlí „svoje ambície a sny“ tie moje sa úplne rozpadli. Uvedomovala som si, že som to ja, kto ťahá za kratší koniec a dalo mi to veľkú námahu sa s tým zmieriť.

Manželstvo alebo partnerstvo by teda aspoň pre mňa malo byť spoločenstvom, kde sa obaja partneri navzájom podporujú, dopĺňajú a nachádzajú kompromisy. Vtedy som si naplno uvedomila, že toto nie je to, čo som si od života priala – cítiť sa vo vzťahu SAMA, donekonečna bojovať sama a vlastne bojovať za to, čo zachránené byť ani nechce. Uzavrela som teda so sebou kontrakt. Bola to zmluva medzi mojim starým ja a tým, čím som túžila byť.

Prvá a dôležitá vec bola naučiť sa mať rada a brať sa takú aká som. Ďalším, zložitejším krokom bolo nazrieť do svojich strachov a klamlivých predstáv o tom, kým by som mala byť aby ma svet akceptoval. Tretím krokom bolo uvedomiť si kde robím chybu ja a kde ma už správanie iných nemá iritovať, že za to nenesiem zodpovednosť.

Sebaláska, nastavenie hraníc, viera v seba a vôľa slúžili ako mágia. Zo života sa mi zrazu začali odstraňovať toxické elementy...vzťahy, práca atď. V tomto bode to chce už naozajstnú odvahu pokračovať, pretože pri práci na sebe, dlhých meditáciách, čítaní kníh pre vlastný rozvoj sa okolie akosi začne vášmu pokroku brániť. Neraz útočiť. Potom však nastane ticho, vy sa naučíte okolie akceptovať, neodsudzovať ale ešte to zďaleka nekončí....

Stala som sa odpadlíkom

Ako som spomenula, návrat na Slovensko bol pre mňa zložitý. Poviete si: „veď sa predsa vraciaš domov“! No pre mňa to už tak nebolo. Pokiaľ ja som sa snažila si z cesty naspäť vziať to najlepšie, tešiť sa z návratu medzi „svojich“ Slovensko sa už na mňa tak nepozeralo. Pre domácich som sa stala akýmsi „odpadlíkom“.

Pocítila som to najmä pri hľadaní zamestnania. Hoci som sa vrátila ešte s väčšou pokorou, pochopením a snažila sa slušne a úctivo „zaradiť“, nič k tomu mi nepomohlo, aby som sa často nestretla s nepriamym ponižovaním, odmietnutím či zvláštnymi reakciami.

Život na Slovensku nie je ľahký a panuje tu nepochopiteľná hierarchia. Ľudia na to síce frflú, ale sami často neurobia nič preto, aby to zmenili. A niekedy stačí naozaj len to minimum. Začať od seba! A vtedy sa v mojom živote objavil "on".

Kto?

Moja druhá časť mňa. Moja "mužská" polovička. Čím ďalej, tým viacej som cítila prítomnosť toho, čo hľadáme aby nás dopĺňalo. Toho, čo nám dáva silu, keď máte pocit, že padáte na zem. Niekto, na koho sa môžete naozaj spoľahnúť. Ono je to s nami vlastne celú dobu, len to treba objaviť a integrovať! Sme to v prvom rade my samy. Pretože na konci každého dňa sme to iba my kto vie, aký sme mali deň, čím sme prešli a na čom potrebujeme zapracovať. A v neposlednom rade si "pofúkať" svoje bolesti alebo byť na seba právom hrdí.

No aby som nenapísala len negatíva o mojej rodnej krajine, počas obdobia na Slovensku sa mi podarilo pracovať pre dve skvelé lekárky. Týmto dvom ženám patrí moja vďaka a úcta. Dostalo ma to k práci, ktorá ma napĺňala a posunula na mojej ceste.

Či už to bola možnosť pracovať s deťmi, ktoré potrebujú starostlivosť, alebo moja schopnosť učiť sa a vydať nadobudnuté vedomosti svetu. To sa  mi podarilo pri práci ako copywriterka a produktová manažérka pre projekt www.herbonia.sk.

Takíto ľudia sú pre mňa dôkazom, že nič nie je stratené. Zistila som, že to všetko, čo mám za sebou ma doviedlo k tomu, prečo som sa rozhodla robiť to, čo robím. Istý čas som prispievala na sociálnej sieti MeWe, kde som stretla niekoľko zaujímavých ľudí. O čo mi išlo a ide?

Pomáhať ľuďom vrátiť sa k svojej podstate!

Pomáhať ľuďom vidieť veci inak, cítiť sa inak a naučiť sa mať zdravo rád. Pretože keď sa človek cíti dobre, vníma veci inak a inak sa aj správa voči svojmu okoliu. 

Toto poznanie ma okrem iného doviedlo k získavaniu poznatkov o účinkoch lekárskej marihuany na ľudské telo. Nie, nejde o drogu! Sama som vyskúšala olej z konope, žiaľ pre mňa vhodný nie je, pretože mi veľmi znižuje krvný tlak, ktorý mám v norme. Ak má niekto problém s vysokým krvným tlakom, tak ho odporúčam. Čo sa týka rekreačnej marihuany, tú som nikdy nefajčila a ani nebudem. 

O účinkoch lekárskej konopy som sa dozvedela viac vďaka prednáškam na jednej americkej univerzite. Hovorí vám niečo Parkinsonova choroba? Tak na nej sa prvý krát testovali účinky konopy, ktorá je zbavená psychoaktívnej látky.

Okrem toho som sa rozhodla sa na diaľku finančne podporovať tri dievčatká z Indie, aby mohli navštevovať školu a v budúcnosti sa uplatniť. Prečo z Indie? Možno aj preto, že sama viem, aké ťažké je uplatniť sa bez prostriedkov. V Indii je veľa detí, ktoré sa učiť chcú, ale nemajú na to prostriedky.  Viac o Indii a mojich rozhodnutiach píšem v inom príspevku.

Momentálne si nerobím hlavu z toho, kde sa nachádzam telom. Dôležité je pre mňa, kde som srdcom a myšlienkami. Kráčam za hlasom svojho srdca a duše. Svoju rodnú zem milujem, ale žiaľ bola som „odohnaná“ a cítila sa nechcená. Neberiem to ako tragédiu, istým spôsobom som vďačná, pretože tá bezútešná „situácia“ ma naviedla tam, kam naozaj patrím. DOMOV. A domov je tam, kde je láska, pravda, rešpekt a pochopenie.

Nech každý nájde svoj pravý domov. To vám zo srdca prajem.